Túlavý bicykel v Provensálsku, Alpách a blízkom okolí

Autor: Miroslav Šedivý | 28.11.2006 o 10:53 | Karma článku: 10,85 | Prečítané:  10506x

Dvadsaťdva dní a dvetisíc kilometrov na plne naloženom bicykli malebnými mestečkami a úžasnou prírodou, stretávajúc sa so zaujímavými ľuďmi a spoznávajúc neznáme kraje. Od horúceho stredomorského pobrežia po zasnežené alpské priesmyky a od rímskych arén po moderné centrá miest. Tak nejako vyzerali moje tohtoročné veľké prázdniny.

Od septembra do novembra tu vyšlo celkove 52 dielov cestopisu z tejto túry, takže tento článok možno považovať súčasne za päťdesiaty tretí a zároveň aj za nultý diel. Okrem prehľadnej mapky obsahuje aj veľmi zhustený priebeh celej cesty s odkazmi na jednotlivé články, ktoré zahŕňajú podrobnejšie popisy navštívených miest a stovky fotografií z cesty.

Každý článok sa skrýva za [#číslom] na konci odstavca a otvorí sa v novom okne.

Trasu túry som mal približne v hlave už niekoľko týždňov, no až do poslednej minúty som sa rozhodoval, či ju absolvujem jedným alebo druhým smerom. Napokon som sa v sobotu dvanásteho augusta odviezol vlakom až do Lyonu, francúzskej gastronomickej metropoly, v ktorej som niekoľko rokov študoval. Previezol som sa uličkami i bulvármi tohoto úžasného mesta a po večeri s dvojicou cyklistov zo Stuttgartu sme prespali na ubytovni. [#1]

V zamračené nedeľné ráno som opustil Lyon a vydal sa okolo údolia rieky Rhône cez staré rímske mestečko Vienne smerom na juh. [#2]

V mestečku Hauterives žil koncom devätnásteho storočia poštár Cheval, ktorý dennodenne prekonával pešo desiatky kilometrov. Zakaždým našiel nejaký kamienok a tak ich začal nosiť domov a stavať z nich palác. Po tridsiatich rokoch dokončil úplne sám toto unikátne dielo naivného umenia, ktoré dnes ročne navštevujú tisíce turistov. Fantastika absolutika. [#3]

Vrátil som sa do údolia rieky, prespal v kempe a v pondelok ráno dorazil do Valence. Konečne sa vyjasnilo a tak som mal cestou krásny výhľad na pár zaujímavých stavieb. Hlad má veľké oči, kúpil som si celé pečené kuriatko, no to ma celkom zmohlo. A to ma podvečer čakal dezert. [#4]

Bolo jasné, že som vchádzal do Provensálska. V mestečku Montélimar som objavil múzeum sladkostí, ktoré ma v ten deň úplne dorazilo, sladko som mal aj za ušami. [#5]

Večer som sa ešte potúlal ľudoprázdnymi krivoľajakými uličkami kamennej perličky Viviers a prespal na dvore domu jedného dôchodcu pod Donzérskymi útesmi. [#6]

V Pierrelatte ma v utorok ráno privítala kvetnatá mozaika námorníka Pepka a v blízkom Bourg-St-Andéol som opäť blúdil v uzučkých uličkách strácajúcich sa medzi domami. [#7]

To som však už bol v údolí rieky Ardèche, ktorá je doslova vodáckym rajom. Vyšliapal som pár kilometrov proti jej prúdu a navštívil dedinu Aiguèze, ktorá bola mojou prvou titulovanou "jedna z najkrajších dedín vo Francúzsku". [#8]

V mestečku Pont-St-Esprit som navštívil trh a prešiel po moste svätého ducha, po ktorom bolo mestečko pomenované. Následne som v Orange pri víťaznom oblúku naďabil na dve mladé cykloturistky z Lausanne, s ktorými som pokračoval v ceste do Avignonu. [#9]

Michal Tučný spieva v jednom zo svojich hitov o víne Châteauneuf-du-Pape. My sme s dievčatami ochutnávali ročník 2006 tohoto legendárneho vína priamo z vinohradov v tuhej forme. [#10]

V pápežskom meste Avignon som v kempe strávil po príjemnom kulinárskom večeri jednu z najhorších nocí celej túry, keď som sa vo vreci na mŕtvoly snažil zaspať uprostred silného lejaku. V stredu ráno však vyšlo opäť slniečko a tak som sa po rozlúčení s dievčatami mohol ešte potúlať týmto turistickým rajom. [#11]

V Barbentane som začal mať dojem, že sa dostávam do subtropického pásma. Vegetácia pôsobila suchšie a architektúra stredomorskejšie. Dopravná značka "Pozor na býkov na ulici" našťastie nemala opodstatnenie. [#12]

Na rieke Gard ma čakal architektonický skvost antického sveta, vyše dvesto metrov dlhý a päťdesiat metrov vysoký vcelku zachovalý akvadukt Pont du Gard. Bolo teplé augustové popoludnie, tak som sa pod ním veľmi rád vykúpal. [#13]

V starorímskom mestečku Nîmes som mal zabezpečený nocľah u kamarátových rodičov, k čomu som ako bonus dostal aj krátku prehliadku mesta, ktoré sa v mnohých historických ohľadoch podobá na Rím. Akurát, že tak zachovalú starorímsku svätyňu nenájdete ani v Taliansku. [#14]

Túra bola pastvou nielen pre oči, ale aj pre jazyk. Občas som sa prejedol hrozna, no v oblasti západne od Nîmes som sa pásol predovšetkým na černiciach. A na rozdiel od Barbentane tu mali býčie dopravné značky aj opodstatnenie. [#15]

V mestečku Sommières majú pokrývači striech oveľa viac práce ako dláždiči ulíc. Do ultrauzučkých uličiek tohoto malebného mestečka preniknú slnečné lúče len veľmi zriedkavo. [#16]

V štvrtok podvečer som dorazil do mesta Montpellier, v ktorom vraj študuje šesťdesiattisíc študentiek. Bohužiaľ, bol august. Najskôr som sa dostal na takmer kilometer dlhú modernú promenádu v antickom štýle... [#17]

... aby som sa potom mohol túlať vo veľmi živých uličkách starého mesta, ktoré prakticky ako jediné na okolí nebolo založené starými Rimanmi. Aj tak to bola lahôdka. Ozaj, jedli ste už niekedy skutočný humus? [#18]

Ľudia ma varovali pred blížiacou sa silnou búrkou a preto som sa z Montpellier ponáhľal nájsť nejaké ubytovanie pod strechou. Napokon som skončil na jednej "vraj" opustenej železničnej stanici. Dobrodružná noc, na konci ktorej aj tak vyšlo slnko. A to rovno nad Stredozemným morom. [#19]

Do najzápadnejšieho bodu cyklotúry, mestečka Sète, som to už nemal ďaleko. Tradičný "špinavý" stredomorský prístav mal veľmi zaujímavý kolorit a krásne modré more. Do vody som sa tu však ešte nedostal. [#20]

To som sa musel vrátiť vlakom do Montpellier a opäť sa vydať k pobrežiu. Tentokrát na dlhočiznú pláž medzi dedinkami Carnon a La-Grande-Motte. Fujha, priveľa turistov, ale čľapkanie sa v rozvlnenom mori bolo veľmi príjemným osviežením v horúci letný deň. [#21]

Stredoveké opevnené mestečko Aigues-Mortes bolo len krátkou turistickou zastávkou pred nocľahom uprostred vinohradov. I nastala sobota, deň ôsmy. [#22]

Camargues je krajom bielych koní, čiernych býkov, ryžových polí a štyridsiatich druhov komárov. Opäť som sa dostal k moru. Vlastne naposledy. [#23]

V Arles prišiel van Gogh o ucho. Ja som si tu však na vlastné uši prezrel starorímsku arénu a po niekoľkých rovinatých dňoch sa tešil na prvé kopčeky. [#24]

Tými kopčekmi boli Alpilles. Cesta k nim viedla okolo niekoľkých kostolíkov, veterných mlynov, kláštorov a rozbitého starorímskeho akvaduktu. [#25]

Uprostred Alpilles sa nachádzala ďalšia "jedna z najkrajších dedín vo Francúzsku", Baux-de-Provence, kde bol objavený bauxit, z ktorého sa vyrába hliník. Ten sa však medzitým odstěhoval do Humpolce. Noc na parkovisku na náprotivnom svahu bola pokojná s úžasným divadlom pri východe slnka. [#26]

Na severnom okraji pidipohoria Alpilles sa nachádza mestečko St.Rémy-de-Provence, v ktorom sa narodil Nostradamus a rok tam žil aj van Gogh. [#27]

Ďalej po ceste smerom na východ som objavil luxusný hotel v dome zo šestnásteho storočia nazývaný Mas de la Brune. Vedľa neho sa rozprestiera Alchymistova záhrada, úžasná pestrofarebná prechádzka hrajúca na všetky zmysly. [#28]

Bola nádherná augustová nedeľa a ja som prechádzal dedinkou Eygalières s majestátnou panorámou Alpilles až k mestečkám Orgon a Cavaillon, ktoré mi dovtedy výnimočne nikto neodporúčal. Veru, nie všetky provensálske mestečká pôsobia útulne. [#29]

Najväčší európsky prameň vydáva v lete neporovnateľne menej vody ako na jar, takže prúdilo viac turistov k nemu ako vody z neho. Aj tak však bola tá diera v zemi taká obrovská. [#30]

Rovinaté Provensálsko sa menilo na Provensálsko kopčekovité až hornaté a uprostred tejto zvlnenej krajiny s okrovými fliačkami pripomínajúcimi Colorado sa okrem prírodnych nádher dalo nájsť aj niekoľko krásnych mestečiek a dediniek. Gordes tiež patrí do zoznamu najkrajších dedín Francúzska. V noci na mňa v kempe útočila mäsožravá šelma. [#31]

V pohorí Luberon som absolvoval svoj prvý papierový priesmyk, vyše šesťsto metrov vysoký Col du Montfuron, na ktorom stál krásny veterný mlyn. [#32]

Prekonal som rieku Durance a ocitol sa vo Verdonskom prírodnom parku. Tu som objavil dedinku s voľne preloženým názvom ako "Nemecko v Provensálsku". Od najhlbšieho kaňonu v Európe ma delilo už len niekoľko kilometrov a ďalšia noc v kempe, tentokrát oveľa pokojnejšia. [#33]

Dobre oddýchnutý som sa mohol v utorok ráno vybrať na obchádzku jedného z najúžasnejších prírodných divadiel celej túry. Úzke serpentíny sa šplhali po strmých svahoch stovky metrov nad hučiacimi vodami riečky Verdon. Hoci bolo horúco, telom mi lomcovali zimomriavky od tej nádhery všade vôkol mňa. [#34]

Po úplne anonymnej noci na brehu priehradneho jazera som mal pred sebou prvú dvojtisícovku, 2250 metrov vysoký priesmyk Col d'Allos. Na plne naloženom bicykli som sa štveral po serpentínach, aby som sa potom odmenil dlhočizným zjazdom do údolia na severnej strane. [#35]

Štvrtok 24. augusta a po Allose ma čakala druhá dvojtisícovka, 2109 metrov vysoký Col de Vars. Tentokrát už bolo mierne zamračené a samotný priesmyk o čosi komerčnejší. [#36]

Po sedemstupňovej noci v kempe v nadmorskej výške 1850 metrov som sa v piatok pustil do nádherného 2360 metrov vysokého Col d'Izoard. Práve v tento deň bol práve tento priesmyk uzatvorený pre motorové vozidlá, takže som si tú nádhernú trasu za skvelého počasia vychutnal do poslednej omrvinky ovocných koláčov, ktoré cyklistom ponúkali v chate. [#37]

Za Izoardom ma čakalo najvyššie položené mesto v rámci Európskej únie, Briançon. Autobusovým turistom tá nadmorská výška neprekáža, natrepú sa aj sem. [#38]

Z Briançonu do Grenoble vedie hlavná cesta cez 2058 metrov vysoký Col du Lautaret. Prespal som v kempe a tento rušný cestný priesmyk použil ako medzistanicu k vyšším métam. Priamo na priesmyku sa totiž odpájala kľukatá cestička k takzvanej streche Tour de France. [#39]

A tou je 2642 metrov vysoký Col du Galibier. V štvrtý deň môjho alpského maratónu a pätnásty deň cyklotúry som sa v pote a kudoľoch pomalých páchnucích obytných áut vytrepal do výšky, z ktorej by som zoči-voči mohol hľadieť na vrchol Gerlachovského štítu. [#40]

Pri zjazde smerom na sever ma čakal ešte 1566 metrov vysoký Col du Télégraphe, ktorý bol po Galibieri len ľahkým zákuskom. Dlhý pohodový zjazd do údolia by však v opačnom smere bol poriadnou fuškou. Najmä keď tak popŕchalo. [#41]

V údolí Maurienne som to zatočil doprava, prespal v kempe a v nedeľu prešiel okolo niekoľkých starobylých pevností a cez dedinky, ktoré sa ako zimné centrá práve nachádzali v letnom spánku. Na konci som sa s údolím rozlúčil v krásnej dedinke Bonneval-sur-Arc a pustil sa do najvyššieho alpského priesmyku. [#42]

Col de l'Iseran bol so svojimi 2770 metrami najvyššie položeným miestom, na ktoré som sa doteraz v živote vôbec dostal. Zatiaľčo v údolí bolo celkom príjemne a ani kamzíky, ktoré som prekvapil priamo na ceste, nevyzerali nejaké vymrznuté, hore už silno fučalo a teplomer ukazoval len niekoľko stupňov nad nulou. Po šálke kakaa som sa radšej rýchlo spustil do Val d'Isère. [#43]

Prespal som v kempe v Séez a spontánne sa vydal na šiestu dvojtisícovku, tentokrát azda najľahší 2188 metrový Col du Petit St.Bernard, na ktorom sa nachádza rovnomenný hospic a za ktorým sa rozprestiera Taliansko. Týmto som po dvoch týždňoch opustil Francúzsko a v daždi sa ocitol v kraji bez mapy. [#44]

Údolie Aosta je však na moje šťastie bilingválne, takže na moju prvú otázku "Bona sera, scusi mi, parla francese?" mi prakticky každý prikývol. Prespal som v kempe dobre chránený pred nočným lejakom a v utorok ráno sa pustil do siedmej a záverečnej dvojtisícovky. [#45]

Tou bol 2473 metrov vysoký Col du Grand St.Bernard. Spočiatku slnečné, potom zamračené počasie sa zmenilo na mrholenie, dážď, lejak a na posledných metroch pred vrcholom dokonca na husté sneženie. Na taliansko-švajčiarskej hranici sa mi nepodarilo vyvolať podozrenie, že prevážam drogy, tak som sa taký uzimený musel spustiť do údolia. V jednom tuneli mi odišli brzdy a do najbližšieho hotela bolo ešte tak veľmi ďaleko. [#46]

Noc som však napokon tuším prežil, inak by som sa na nasledujúci deň nemohol kochať v údolí rieky Rhône. Teraz však bola ešte učupená medzi vysokánskymi kopcami a v porovnaní s jej dolným tokom v Provensálsku bola taká uzučká. [#47]

Rieka sa však vlievala do rozsiahleho Ženevského jazera, na brehoch ktorého som definitívne opustil Alpy. Po nekonečných promenádach a cez početné prístavy som sa dostal do mesta Lausanne, v ktorom som po dvoch týždňoch a vyše tisícke kilometrov opäť objavil dve známe cykloturistky. [#48]

Na ceste od Ženevského k Neuchâtelskému jazeru som konečne na južnom horizonte zbadal Mont Blanc, no okrem toho som cestou míňal niekoľko hradov, malebných mestečiek a predovšetkým gruyèráreň, v ktorej som náležite všetko syrové ochutnal. A nepodelil som sa ani so pštrosmi, ktoré na mňa kúsok odtiaľ hladne pozerali. [#49]

Okolo Neuchâtelského jazera to bolo síce pekné, ale aj dosť kopčekovité. Trochu som poblúdil, aj v mestečku na brehu jazera sa poflákal, no na noc som sa vydal radšej do jurských lesov. [#50]

V nich som prespal na jednej farme, ráno asistoval pri dojení kráv a po celodennej jazde lesmi, ktoré mi až príliš pripomínali Schwarzwald, som poslednú noc túry zostal v jednom kempe v celkom zaujímavej spoločnosti. [#51]

Každá cesta však končí a tak som na dvadsiaty druhý deň po vyše dvoch tisícoch kilometroch dorazil do Baselu, odkiaľ som sa do Karlsruhe odviezol vlakom. [#52]

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Hygienici prispôsobujú opatrenia Matovičovi, rozhodovať majú odborne

Ani predseda vlády nemôže hygienikom nariadiť, aké opatrenia majú zaviesť

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Ako to bolo s Havranom

Na počiatku bolo klamstvo.


Už ste čítali?