V stredu večer som sa po návšteve monumentálneho starorímskeho akvaduktu Pont du Gard ešte vykúpal v studenom prúde riečky Gard a po malom tréningu na serpentínach v Coufines som sa dostal do mesta Nîmes, prezývaného "Mesto umenia a histórie".
Bolo sedem hodín večer a vďaka jednému kamarátovi z Karlsruhe som mal zabezpečený nocľah u jeho rodičov. Ulicu a dom som pomerne rýchlo našiel, no nikto nebol doma. Kamarát ma po SMS ešte uistil, že rodičia sú určite v meste, ale že prídu domov asi trochu neskôr. Tak som sa na hodinu vybral potúlať sa trochu po meste.
Na tomto zábere vidno síce len kúsok z arény, ale v podstate si stačí tie oblúčiky zopakovať na dĺžke asi 380 metrov a máte celkový panoramatický pohľad na starorímsky amfiteáter, ktorý bol v polovici devätnásteho storočia prebudovaný na býčiu arénu pre dvadsaťpäťtisíc divákov.
Zaujímavosťou je, že v stredoveku slúžila aréna ako opevnené mestečko s dvoma kostolmi, vyše dvesto domami a malou pevnosťou.
Bol teplý stredňajší augustový večer a síce sa schyľovalo na dážď, pouličné reštaurácie boli plné turistov a miestnych.
Niektoré bočné uličky naopak takmer zívali prazdnotou.
Predstavoval som si, ako to tu muselo vyzerať pred stopäťdesiatimi rokmi, kedy väčšina produktívneho obyvateľstva pracovala v textilnom priemysle a vyrábala látku "denim" (skratka "de Nîmes"), z ktorej potom Levi Strauss šil džínsy.
Na mojej mape bola v rámci Nîmes vyznačená ako zaujímavá stavba aj "Tour Magna", dokonca takmer priamo pri starom centre. Objavil som aj šípky smerujúce k nej, nazdávajúc sa, že sa nachádza v nejakej vedľajšej ulici a že sa skrýva za nejakým domom, ak ju doposiaľ nevidím. Za šípkou však bola ďalšia a ďalšia, ulica medzitým začala prudko stúpať a mne trvalo pomerne dlho, kým som sa vyštveral až k samotnej veži.
Hoci to na mape tak nevyzerá, nachádza sa naozaj vysoko nad mestom na strmom kopci. Veľa z nej nezostalo a kvôli vysokým stromom vôkol z nej nebolo ani tak veľa vidieť.
Hodina však už pokročila a ja som sa radšej serpentínovými chodníkmi v záhrade pod vežou snažil dostať čo najskôr do mesta, aby na mňa kamarátovi rodičia zbytočne nečakali s večerou. Tu si ujo fotil tetu. Nájdete ich?
Napokon som sa neustále brzdiac a dávajúc pozor na ľudí dostal až na terasu nad týmto námestíčkom so spleťou mostov a fontán. Matne som si spomenul na zákaz vjazdu bicyklov do tejto svahovej záhrady a zároveň prišiel aj na to, že prečo sa sem bicykle nemôžu dostať.
Iná cesta dolu totiž neviedla. Musel som zniesť tridsaťpäť kilogramov ťažký bicykel po asi štyridsiatich schodoch na ramene. Mal to odpustené, doteraz ma odviezol vyše päťsto kilometrov, tak sa chvíľu mohol nosiť aj on.
Slabú štvrťhodinku som sedel ako bezdomovec na chodníku pred domom predtým, ako dofrčali kamarátovi rodičia. Dostal som výbornú večeru, nocľah a pri raňajkách aj pár tipov na zaujímavé zastávky na ďalšej ceste.
V noci pršalo, a hoci to nebolo také silné ako deň predtým v Avignone, bol som rád, že som mohol prespať pod strechou a ráno mať všetky veci suché.
Po raňajkách sme na bicykloch ešte obehli, čo som predošlý večer sám nevidel. Napríklad ako ochraňujú palmy pred nejakou pliagou.
Tiež som sa dozvedel, že tu voľakedy zlikvidovali nejakú starú katedrálu a že si obyvatelia, ktorí práve stavali nové domy, odniesli kúsky z nej. Tak tu možno vidieť architektonické elementy síce jednotlivo umelecky hodnotné, no akosi navzájom nepasujúce.
A toto je Maison Carrée, čiže štvorcový dom. Druhá polovica z neho bola v tom čase zabalená do lešenia, takže som poskytol priestor kontrastnej úplne novej Médiatéke v pozadí. Maison Carrée je údajne jedinou úplne zachovanou starorímskou svätyňou na svete. Múzeum v nej otvárali až niekedy pred obedom, takže návštevu si nechám na inokedy.
Nakoniec sme sa zastavili pri Castellum divisorium, čo bola konečná stanica vyše päťdesiat kilometrov dlhého akvaduktu vedúceho od prameňa pri meste Uzès, prekonávajúceho údolie riečky Gard monumentálnym zachovalým mostom Pont du Gard, ktorý som navštívil v predošlý deň.
Na tomto mieste sa voda rozdeľovala do olovených trubiek k jednotlivým častiam mesta, vrátane jedného monumentu, ktorý som videl krátko predtým. Na jeho múre bola vytesaná známa podobizeň vlčice s malým Romulom a Remom.
Tu sme sa tiež rozlúčili s kamarátovymi rodičmi a ja som pokračoval vo svojej ceste ďalej na západ smerom k malebným mestečkám Congenies a Villevieille...
