Dunaj sa oficiálne nazýva Dunajom až od sútoku riečok Breg a Brigach za mestečkom Donaueschingen. Tam sa vlastne nazýva ešte len Donau, lebo Dunajom začne byť až pod Devínskym hradom. Ale tam je to už riadny kolos.
Celá tá masa vody, ktorá sa valí cez Bratislavu, však pochádza zo stoviek malých prameňov: Breg, Brigach, Isar, Inn, Ybbs, Morava a všetky ich prítoky vycuciavajú z hôr vodu, aby ju pomaly odvádzali do Čierneho mora.
Ak však človek hľadá ten najvzdialenejší prameň, tak sa musí vyštverať do nadmorskej výšky takmer tisícdvesto metrov, kde uprostred Čierneho lesa stoja tradičné domy s veľkými strechami, pred ktorými parkujú traktory značky Zetor.
Do týchto kopčekov sme sa začiatkom júla vyštverali aj s túlavým bicyklom. Vraj sme sa ocitli v raji. Teda aspoň tak to tu bolo napísané.
Kravičky majú síce zdravú čiernobielu farbu, no podaktoré nosia podprsenky. Hmmm, či vlastne podvemenníky.
Na tomto mieste sme boli aj v zime, keď všade boli ešte záľahy snehu. Je zaujímavé porovnať po štyroch mesiacoch niektoré zábery.
Tu je európske rozvodie. Kto ciká napravo od kameňa, ciká do Dunaja. Naľavo od kameňa to pôjde riečkou Elz až do Rýna a do Severného mora.
A toto je Martinova kaplnka v lete. Pokiaľ na mape hľadáte prameň Dunaja, býva často prekrytý symbolom pre kaplnku.
Od nej je to už len pár krokov k vstupu do areálu prameňa. Túto bráničku sme v zime kvôli snehu prekračovali, dnes som ju pohodlne prešiel skrz.
V tunajšom hostinci majú jedlých vlčiakov. Aspoň keď som tam zaparkoval bicykel, tak ku mne dva dobehli a veľmi usilovne krútili chvostami. Takže boli jedlí.
A tu je samotný prameň. Z vodovodného kohútika ide silnejší prúd vody ako tu. Tentokrát som prietok umelo nezvyšoval, dokonca som ho dočasne znížil. Vypil som dve plné dlane dunajskej vody a... ešte žijem.
Hodina pokročila a ja som začal pomýšľať na nocľah. Predstavoval som si, aké by to bolo spať pod širákom priamo pri prameni. Jedlí vlčiaci by sa však do rána mohli pokaziť a zababušený v spacáku mám predsa len menšiu možnosť sa brániť pred možným nočným útokom. Vydal som sa preto pomaly do údolia.
Dunaj má tu v horách veru krásne detstvo...
Napokon som pri asi štvrtom dome od prameňa objavil malý rybníček. Cezeň pretekal celý Dunaj. Na jednej strane do do neho nakvapkávalo, zatiaľčo na strane druhej zas vykvapkávalo do údolia.
Pri rybníčku stála maličká záhradná chatka, pred ňou ohnisko, stôl, dve lavičky a na nich štyria ľudia. Boli to dva manželské páry, štyridsiatníci a šesťdesiatníci. Zastavil som kúsok od nich a keď si ma ten starší chlapík všimol, prišiel ku mne.
-- Dobrý večer, prepáčte, že ruším, ale bolo by možné, aby som prenocoval pod širákom niekde tam pod lesom na lúke?
Chlapík si ma premeral od hlavy po päty, obzrel si aj naložený túlavý bicykel a po chvíľke povedal:
-- Buď hosťom u priateľov. Hádam nechceš ísť spať bez večere. Poď medzi nás!
Doviedol ma k stolu, navzájom sme sa predstavili a už som mal pod nosom na tanieri čerstvo upečeného pstruha s chlebom a fľašu chladeného piva.
-- Ten dnes ráno ešte plával v tomto rybníku. Ak budeš ešte hladný, tak nejakého chytíme. Dobrú chuť!
Neveril som vlastným očiam. Pôvodná predstava o konzerve maličkých sardiniek sa zrazu zmenila na rozvoniavajúceho veľkého pstruha.
Domáci vyrastal v Austrálii, dospieval počas šiestich mesiacov so zbraňou v ruke vo Vietname a počas nasledujúcich osemnástich mesiacov vo vietnamskom zajatí dospel úplne. Jeho mladší priateľ mi zas rozprával o svojom motorkárskom koníčku a bikerských zrazoch v Schwarzwalde.
Pri plápolajúcom ohni, zaujímavom rozhovore a niekoľkých pivách som si ani neuvedomil, kedy sa sobota prehupla do nedele.
Domáci spali v pidichatke, mladší pár postavil vonku stan a ja som sa obďaleč zababušil do svojho vaku na mŕtvoly. Až vtedy som si uvedomil, že spím pod značkou s textom "tadiaľto prechádzajú býky, životu nebezpečné". Do rána žiaden neprešiel.
Ráno ma však už čakali raňajky na stole. Po nich som sa s podarenou štvoricou rozlúčil a vydal ďalej popri toku Dunaja. Ten už začal vytvárať prvé meandre.
Niekedy sa kľukatil, niekedy plynul chvíľu narovnaný.
Aj architektúra okolitých stavieb sa začala postupne meniť.
Tak tento most je úplným protikladom mostu Apollo v Bratislave. Na tomto som totiž nenašiel ani jednu krivku.
Jeden z prvých pravých prítokov Dunaja. Hospodárske využitie minimálne, ale pôsobilo to pekne.
Prvá ťažká technika v Dunaji ...
... a zrejme aj prvé vodné dielo na Dunaji.
Tu sa vlastne Dunaj ešte stále nazýva Breg...
... ale tu už nie. Nachádzam sa na prvom moste tesne za sútokom riečok Breg a Brigach, kúsok za mestečkom Donaueschingen.
Tak takto vyzerá sútok riečok zo spomínaného mosta. Zľava vzorne priteká už dôverne známy Breg, zatiaľčo sprava sa k nemu lajdácky rynie Brigach. Odtiaľto popod most, na ktorom stojím, sa to už úplne oficiálne nazýva Dunaj.
Žeby najnižšie položený prameň Dunaja?
Medzi stromami uprostred záberu stojí skrytá socha s veľmi poetickým nápisom: "Drahému rodnému mestu Donaueschingen venovali Irma a Max Egonovci ako spomienku na našu zlatú svadbu. 19. júna 1939."
Pred sochou na lavičke sedel chlapík so psom. Dal som sa s ním do reči a dozvedel sa o treťom prameni Dunaja. Ten je vraj v centre mestečka, vyzerá ako fontána a ako malý chlapec z nej lovil mince, ktoré tam hádžu turisti.
A naozaj, tento najturistickejší prameň Dunaja bol vlastne takou peknou, no veľmi lenivou fontánou. Uprostred z jej dna nebadane vyvierala voda a na okrajoch sa prelievala do potrubia, ktoré ju odvádzalo do Bregu.
Takže najskôr "Dunajská kaplnka", ktorá stojí nenápadne na brehu Bregu a vypúšťa do neho vodu z fontány.
A napokon samotný tretí prameň Dunaja v centre Donaueschingenu. Hromada turistov, stánkov so suvenírmi a, ako spomínal chlapík od sútoku, plno mincí na dne fontánky. Od jeho detstva tu však pribudla tabuľa "Zákaz výlovu z prameňa".
Zato sa tu však na okolitých múroch objavilo niekoľko mramorových tabúľ od krajín, cez ktoré tečie Dunaj.
Dunaj, Ty hranica vekov, národov a štátov, staň sa v ich budúcich rokoch spojnicou v tisícročiach.