Stačí sa poprechádzať po bratislavskom Ružinovskom cintoríne a hneď sa naskytne niekoľko takýchto pohľadov. Na náhrobnom kameni svieti jasným zlatým nápisom meno a dátum narodenia. Dátum úmrtia je však prázdny. Videl som už aj náhrobný kameň, na ktorý majster kamenár vytesal aj prvé dve číslice roku úmrtia: 20.
Pred hrobom ležali čerstvé kvety.
Prečo si títo ľudia dávajú budovať hroby ešte za svojho života? Je hrob a text na náhrobnom kameni odkazom zosnulého svetu, alebo je to spôsob uctenia si zosnulého pozostalými? Kto "spomína" na ľudí, ktorí si svoje náhrobné kamene budujú sami?
Občanom, ktorí zahynú pri plnení služby štátu, je obvykle vystrojený pompézny pohreb. Aspoň nejakým spôsobom sa snaží štát odvďačiť za najvyššiu obetu, akú mohli títo ľudia priniesť. Ak by ktorýkoľvek z tých ľudí zomrel po chorobe, prípadne by sa stal obeťou civilnej nehody, boli by to predovšetkým príbuzní a blízki priatelia, ktorí by okoliu prezentovali svoju spomienku na zosnulého.
Sú to teda práve tí, čo tu zostávajú, ktorí "spomínajú", želajú "ľahkú zem", prípadne "odpočinok v pokoji", ktorí dávajú svoju úctu najavo napríklad aj náhrobným kameňom.
Je to však veľmi smutné, ak človek na seba musí takýmto spôsobom spomínať sám.