Nevidomá na zastávke

Autor: Miroslav Šedivý | 20.9.2005 o 7:32 | Karma článku: 18,86 | Prečítané:  2538x

Napokon som dievčaťu asi z dvoch metrov nahlas povedal: "Toto nie je S5, tá príde až hneď za ňou." Prekvapene otočilo hlavu smerom ku mne: "Oh, naozaj? Ďakujem."

Električku počuje prichádzať. Ale je to tá správna linka? Nevidí.Električku počuje prichádzať. Ale je to tá správna linka? Nevidí.autor

Včera večer okolo ôsmej som kráčal na zastávku električky neďaleko nášho domu. Táto zastávka sú dva ostrovčeky uprostred štvorprúdovej výpadovky hneď vedľa svetelnej križovatky, na ktoré vedie prechod pre chodcov. Akurát sme mali zelenú, keď som pred sebou na prechode zbadal dievča s nejakou pracovnou doskou a pár lištičkami pod ľavou pazuchou a bielou paličkou v pravej ruke.

Asi dvadsaťročné dievča so svetlými vlasmi upravenými do vrkoča pomaly šmátralo paličkou pred sebou po asfalte zo strany na stranu. V tej chvíli som pocítil akúsi zodpovednosť za to, aby sa dievča bezpečne dostalo na druhú stranu. Spomalil som a bez toho, aby som upozornil na svoju prítomnosť som sledoval dianie na ceste pripravený kedykoľvek priskočiť na pomoc.

Dievča suverénne prešlo cez cestu i cez koľajnice a prudko zabočilo na nástupný ostrovček. Ten je od cesty chránený zábradlím vyplneným plechom. Biela palička začala rytmicky a dosť hlučne búchať do plechu. O zábradlie opretí stáli obďaleč dvaja tridsiatnici pozerajúci sa opačným smerom. Kráčajúc pár krokov za dievčaťom som očakával, že sa chalani na ten hluk otočia, ale oni si ho vôbec nevšímali.

Vtedy biela palička narazila do lýtka jedného z nich, na čo sa chlapík očividne strhol. Zároveň dievča vycítilo neočakávanú prekážku v ceste, tak zastavilo, paličkou odhaľujúc jej tvar. Rýchlo prišlo na to, že jej v ceste stojí človek a vyslovilo tiché ospravedlnenie. Chlapík zbadal, že ide o nevidomú hľadajúcu svoju cestu, šťuchol do kamaráta a obaja bez slova odstúpili z cesty. Dievča ešte raz zašmátralo okolo seba a keď bola cesta voľná, spravilo zvyšných desať krokov k lavičke, dlaňou ju skontrolovalo a sadlo si.

Medzitým sa obaja chlapíci opäť opreli o zábradlie. Jeden spravil pravou rukou kruh vo vzduchu, dvakrát zamával prstom pred svojim nosom a ukázal tri vystreté prsty. Druhý mu odpovedal zovretou päsťou a dotkol sa ukazovákom svojho líca. Boli hluchonemí, tak nemohli počuť prichádzať to dievča, hoci jeho palička robila na plechu poriadny rámus.

Keďže si z posunkovej reči pamätám akurát vetu "Společně to určite dokážeme!", ktorú pred mnohými rokmi demonštroval v televízii Jan Rosák, prestal som sledovať ich "rozhovor" a pozornosť som obrátil na dievča, ktoré medzitým odložilo latky a s neprítomným pohľadom čakalo...

Jasné, čakalo na električku. Pozrel som na monitor nad svojou hlavou, kde svietili čísla štyroch liniek, ktoré touto zastávkou prechádzajú, ako aj minúty, ktoré zostávajú do ich príchodu. Vedľa dievčaťa si sadol mladý chalan a zapol si zips na bunde. Dievča sa k nemu obrátilo:

-- Prepáčte, môžete mi prosím povedať, kedy pôjde električka S5?

Chalan si až vtedy uvedomil bielu paličku opretú vedľa dievčaťa s tmavými okuliarmi vo vlasoch. Pozrel na monitor nad mojou hlavou:

-- S5 pôjde o sedem minút.

Chlape, veď tie časy nie sú na minútu presné, to jej asi moc nepomôže.

-- A koľko električiek príde predtým?

Fajn, to je už lepšia informácia.

-- Dve. Tá S5 bude tretia.

Dievča poďakovalo. Chalan nastúpil na prvú prichádzajúcu električku. Dievča si v hlave odpočítalo jednotku a čakalo ďalej.

O chvíločku prišla ďalšia električka. Tentokrát však bola prázdna a už smerovala do blízkej vozovne. Zastavila na okamih, kým sa prehodila výhybka a hneď pokračovala ďalej. Dievča slabo pokývalo hlavou, zrejme si odfajklo dvojku a sedelo pokojne ďalej.

Zarinčali koľajnice a k zastávke sa blížila ďalšia električka. Nebola to S5, tá prichádzala až za ňou. Dievča sa postavilo, pobralo doštičky a paličku do rúk a chystalo sa nastúpiť. Jeho očakávaná električka bola už predsa takmer tu. Vtedy som k nemu vykročil. Mám ho chytiť za rameno, alebo mám naňho zakričať z diaľky? Napokon som dievčaťu asi z dvoch metrov nahlas povedal:

-- Toto nie je S5, tá príde až hneď za ňou.

Prekvapene otočilo hlavu smerom ku mne:

-- Oh, naozaj? Ďakujem.

Konečne pred dievčaťom stála jeho S5. Vystupujúci hneď uhli a dievča nastúpilo. Dvaja chlapíci stojaci vedľa mňa sa tľapnutím nemo rozlúčili a jeden z nich nastúpil za dievčaťom.

Domov som kráčal polotmavým chodníkom, na oblohe žiaril takmer plný kotúč mesiaca. Okolo mňa prefrčal rapkajúci starý Volkswagen a za mnou zazvonil zvonček bicykla. Nechal som cyklistku prejsť. Potom som zavrel oči a zapchal si uši. Krok, druhý, tretí... ďalej som sa nedostal. Vrátil som si zrak aj sluch a zhlboka sa nadýchol.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dobré ráno

Dobré ráno: Grónsko ustálo Trumpove chute. Nateraz

Dánska premiérka označila debatu o predaji Grónska za absurdnú


Už ste čítali?