Ako som robil rumunského tlmočníka

Autor: Miroslav Šedivý | 28.1.2009 o 9:01 | Karma článku: 11,49 | Prečítané:  3079x

Voľakedy som si myslel, že pomáhať pri organizácii najväčšieho žonglérskeho mecheche na svete nie je žiadna sranda. Až kým som to nevyskúšal. Až potom som došiel na to, že je to ohromná sranda. Ako inak by som dostal príležitosť napríklad tlmočiť do rumunčiny?

Musím sa priznať, že o rumunčine mám minimálnu šajnu. Nielenže som sa tomu jazyku v podstate nikdy nevenoval, ba dokonca v rumunčine ešte ani nemám Malého princa. Na výške sme síce mali niekoľko po rumunsky hovoriacich spolužiakov, no jediné, čo som od nich pochytil, bolo "Despre ce vorbesc?", teda otázka "O čom to hovoríš?", pričom táto veta zo mňa vlani v lete na polhodinu spravila rumunského tlmočníka.

Začiatkom augusta roku 2008 sa v Karlsruhe konalo najväčšie žonglérske mecheche na svete. Počas jedného týždňa sa vo veľkej športovej hale a na priľahlej lúke na kraji mesta stretlo viac ako päťtisíc žonglérov z celého sveta. Organizačný tím sa už roky naplno venoval príprave podujatia a niekoľko desiatok členov širšieho tímu im v tom všemožne pomáhalo.

Keďže ja som sa k tomuto podujatiu dostal až na jar, prihlásil som sa len ako dobrovoľný pomocník na prácu v informačnom centre, ktoré malo počas celého týždňa prijímať registrovaných účastníkov a dvadsaťštyri hodín denne im poskytovať informácie všetkého druhu. Ako keby mi tých osem hodín denne pri pulte nestačilo, zvyšok času som pomáhal dvom oficiálnym fotografom podujatia a vyžíval sa fotodokumentáciou bohatého programu a festivalovej atmosféry.

Počas týždňa pred začiatkom samotného podujatia sa stavalo. Na lúke na okraji mesta vyrástlo niekoľko veľkých cirkusových stanov. K samotnému dvíhaniu stanov som sa nedostal, no jeden podvečer sme z pristaveného kamióna vyberali drevené podlahy a lavice hľadiska a montovali ich do jedného zo šapitó.

Bolo nás tam niečo vyše dvadsať. Pár mládežníkov som poznal z iných menších podujatí, s nimi sme sa bavili po nemecky, no pribudlo tam aj zopár cudzích účastníkov podujatia, ktorí po dohode prišli skôr a za čiastočné či úplné odpustenie účastníckeho poplatku si odpracovali nejaké hodiny. Celkove sa tam teda miešala nemčina s angličtinou, francúzštinou a španielčinou. Jedna kočka priletela z Havajských ostrovov, jeden chalan bol z Izraela, plus pár ďalších, pričom ja som tam bol jediný slovanského pôvodu.

V kamiónovom návese stál menší starší chlapík, podával nám drevené dosky a popritom niečo rozprával v mne neznámom jazyku. Nikto z nás sa s ním nejako nebavil, každý len vzal dosku a podľa jej čísla začal hľadať jej miesto pod stanom. Bol to taký tetris, do každého radu museli tie dosky prichádzať v správnom poradí. Tak sme sa tam občas začali prekračovať, pretože niekto držal v ruke dosku, ktorá do toho radu mala ísť až po inej, s ktorou sa však niekto niekde flákal a hľadal jej miesto. Taký milý logistický chaos tam vládol.

Vtedy som si všimol, že chlapík pri podávaní dosiek s päťkou hovorí monotónne "činč" a pri doskách so šestkou zas "šas". Znelo mi to veľmi románsky, no nemohlo to byť nič z francúzštiny, taliančiny, španielčiny a ani portugalčiny. Hmm, žeby rumunčina?

Spýtal som sa chlapíka: "Despre ce vorbesc?"

Jemu vyliezli oči z jamôk. Usmial sa tak, že kebyže nemal uši, tak mu pol hlavy odpadne a v tom momente na mňa spustil záplavu slov. Pokúšal som sa zistiť, či nehovorí aspoň po francúzsky alebo po rusky, no on len krútil hlavou a ďalej na mňa sypal rumunčinu.

Ja som nemal šajnu, o čom hovorí, a tak som ho po slovensky prerušil: "Počkaj, ja Ti nerozumiem ani slovo. Hento bola jediná veta, ktorú v Tvojom jazyku poznám, tak to teraz nepreháňaj. Vidíš, ja na Teba tiež môžem takto rozprávať a čo z toho máš?"

Ostatní spozorneli... Miro sa rozpráva s tým chlapíkom a to dokonca úplne plynule! Došiel ku mne jeden chalan a povedal mi po nemecky: "Môžeš sa ho, prosím Ťa, spýtať, ako tam máme napasovať tamtie dosky? Nedržia tam, kam by podľa čísla mali patriť."

Tak som sa otočil k chlapíkovi a po pár úvodných slovách vo slovenčine začal nenápadne gestikulovať, ukazovať na tie dosky, akože ich nemožno prichytiť, ukázal som aj ich číslo na prstoch, no popritom som nahlas a rýchlo rozprával po slovensky: "Tak mi nejako ukáž, ako ich tam máme napasovať a vykašli sa na to, čo Ti teraz rozprávam, lebo tomu tu aj tak nikto nerozumie."

Chlapík pozrel na tie dosky, buchol sa po čele a za neustáleho mrmlania si pod nosom vytiahol z útrob kamiónu nejaké kovové lišty a tie mi podal, pričom mi naznačil, ako ich treba namontovať. Naoko sme sa o tých lištách rozprávali, dokonca až živo diskutovali, no v podstate ja som sa len snažil si zapamätať, ako tú lištu natáča a kam patria ktoré šróbiky.

Vzal som teda jednu lištu do ruky a podľa jeho návodu som ju tam primontoval, pričom som len po anglicky okomentoval, čo robím. A hneď sa toho chytili ostatní.

Takto to šlo asi polhodinu. Stanom sa občas ozývalo anglické či nemecké: "Miro, poď mu niečo preložiť!" a potom nasledovala len gestikulácia prekladaná írečitou slovenčinou a rumunčinou.

To šapitó však celý týždeň vydržalo.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Čo si o autokamerách myslí polícia a môže ísť video na Facebook?

Autokamery snímajú aj poznávacie značky a tváre ľudí, s videami preto treba narábať opatrne.

DOMOV

Smer opúšťajú nitrianski členovia, nepáčia sa im miestne kšefty

Predseda miestneho klubu je nespokojný.


Už ste čítali?