Akú cenu má noc pod širákom?

Autor: Miroslav Šedivý | 23.12.2008 o 10:19 | Karma článku: 7,07 | Prečítané:  2497x

Museli by ste sedieť v kabriolete a jazdiť veľmi pomaly, a aj tak by ste nemali taký pocit z priestoru ako keby ste šlapali na bicykli. Dlhé rovné cesty na šírych rovinách juhovýchodne od Paríža, jazda s vetrom v chrbte pod oblačnou oblohou mi pri jazde nevdojak vyvolávajú chuť si zaspievať: I like it, I like it, I like it, I like it, I li-li-li-like it, li-li-li-like it...

Keď to takto pôjde ďalej, do víkendu som doma. Na rozdiel od prvej polovice cyklotúry od najzápadnejšieho bodu Francúzska, kde som často prechádzal väčšími mestami, tu vyberám trasu čo najpriamejšiu a zároveň sa vyhýbajúcu väčším mestám. Niekoľko dní po prekonaní nultého poludníka takto prichádzam k nasledujúcemu zaujímavému geografickému bodu.

Môj pokus spojiť najzápadnejší a najvýchodnejší bod Francúzska cik-cak okresnými cestami tu pretína symbolickú spojnicu najsevernejšej a najjužnejšej obce krajiny. Dunkerque a Prats-de-Mollo-la-Preste sa nachádzajú na takzvanom zelenom poludníku, pozdĺž ktorého vysadili v roku 2000 spústu stromov. Tak žeby som niekedy spravil cyklotúru z najsevernejšieho bodu do najjužnejšieho?

Krátko po zotmení dorážam do Egréville, malého mestečka nachádzajúceho sa pri diaľnici A6 spájajúcej Paríž s Lyonom. Nikde nablízku nenachádzam žiaden kemp a tak sa uchyľujem k plánu B, ktorým je nocovanie nadivoko. Úplne mimo mestečko sa mi nechce, no ani k nikomu do záhrady. A tak hľadám nejaké verejné priestranstvo, na ktorom by som mal v noci pokoj.

Takým najvhodnejším miestom je nejaký športový areál. Často tam totiž nájdem čistú vybetónovanú zastrešenú plochu, ktorá je chránená pred rannou rosou a prípadným nočným dažďom. Zároveň bývajú takého priestory v noci ľudoprázdne.

V Egréville majú plaváreň, no tam sa jediné také priestranstvo osvetľuje pri každom zaregistrovanom pohybe. Futbalové ihrisko je beznádejne oplotené, pričom voľne sa do areálu dostanú len osoby cez úzku bráničku. Bicykel sa mi pred plotom teda nechávať nechce.

Už to začínam vidieť na nočnú jazdu do ďalšieho mestečka, keď tu zrazu náhodou objavujem tenisové kurty. Pri budove vedľa nich nachádzam perfektne čistú plochu pod strieškou, ukrytú od ulice. Výborne, po dnešných dvestotrinástich kilometroch si zaslúžim sa poriadne vyspať. Ako tak lovím v pamäti, je to môj doterajší osobný rekord, keď som pred troma rokmi za deň prekonal rovné dve stovky, no vtedy som nemal takmer žiadnu batožinu.

Noc bola fajn, no keď sa ráno zobúdzam, počujem z druhej strany budovy akosi veľa detského džavotu. Hneď vedľa tenisových kurtov sa totiž nachádza materská škola a práve dnes, druhého septembra, sa deti vracajú po letných prázdninách do škôlky. S rozospatým výrazom v tvári tlačím teda naložený túlavý bicykel pomedzi deti a hľadám cestu, ako sa dostať z mesta von.

Dnešnú etapu nemám, na rozdiel od tej včerajšej, vôbec naplánovanú. Včera som mal aspoň pár miest, ktoré som podľa mapy chcel navštíviť, no dnes už len väčšinou na križovatách pozerám, ktorá cesta je kľudnejšia a ktorá ešte v OpenStreetMap nebola zakreslená, nech mám cestou čo robiť.

A tak s GPS na riadidlách a s diktafónom na krku prechádzam mestečká a dedinky a prispievam k najväčšiemu zememeračskému dobrovoľníckemu projektu na svete.

No občas naozaj niet čo robiť. Dlhočizné priame cesty si treba odšlapať, GPS značí cestu samo, vtedy si naozaj len vychutnávam ten obrovský priestor nad hlavou, po ktorom sa preháňajú oblaky.

Včerajších dvestotrinásť kilometrov neprekonám, no to ani netreba, do víkendu by som mohol byť v cieli cesty. Mám však dnes takú chuť sa vyspať pod strechou.

Keďže prechádzam naozaj len cez dediny a mestám sa zdiaľky vyhýbam, navyše nie som v žiadnej extra turistickej oblasti, len občas v niektorých dedinách vídavam tradičné dedinské hostince s niekoľkými izbami pre pocestných. Ešte popoludní v jednom študujem cenník - jedna noc okolo dvadsať-dvadsaťpäť eur. No ešte je skoro na to, aby som niekde zakotvil, ale už asi začnem podobné hotely sledovať.

Tesne pred zotmením sa ocitám v Margerie-Hancourt, kde sa podobná stará budova hotela tiež nachádza. Bicykel nechám stáť vonku a vojdem do reštauračnej časti. Za pultom stojí ležerne oblečená pani, pričom unudene utiera pult. Inak nikde nikoho.

-- Dobrý večer, dalo by sa u vás prenocovať? A bicykel kamsi na noc ukryť?

-- Dalo, izba bez sprchy štyridsaťpäť, so sprchou päťdesiat.

-- Sprchu bez izby prosím... ale nie, beriem izbu so sprchou, len či pre mňa takú honosnú izbu ešte nájdete, keď, ako tu tak pozerám, toľkí hostia... či sa ja nemám radšej kamsi ku konkurencii pozrieť.

-- Počkajte, koľko teda dáte?

Najskôr sa na tých dvadsaťpäť eur, ktoré boli uvedené v hoteloch aj v predchádzajúcich dedinách, nejako okúňa, no potom zrejme jej manžel z kuchyne zahundre: "To je v poriadku, daj mu tú izbu."

Samozrejme, že nechcem zľavu zadarmo, tak im tam za večeru ešte čosi nechávam, no okolo pol desiatej už osprchovaný a zalezený v posteli študujem mapu na zajtrajšiu etapu, keď tu zrazu...

... sa vonku pustil lejak. Tak to mám teda šťastie, že nemusím spať kdesi pod širákom. Snáď sa do rána vyprší a ja sa môžem opäť trochu priblížiť ku kopcom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zástupca firmy, ktorej zadržali 112 kamiónov: Máme dvesto vodičov z Rumunska a šiestich Slovákov

Belgické úrady podozrievajú firmu North Sea Express, že vykorisťuje vodičov.

KOMENTÁRE

Môže byť Harabin škodcom?

Aj v pozícii radového sudcu vyzerá Harabin na nebezpečného škodcu.


Už ste čítali?