Presne táto scéna s hudbou mi behala mysľou celý čas, ktorý som strávil na cintoríne v dedine Le Cellier, pätnásť kilometrov severovýchodne od Nantes. A vtedy som sa rozhodol, že ku každému dielu tohoto seriálu prihodím nejaký hudobný podmaz, na ktorý som na tom-ktorom mieste myslel.
Kúsok od rieky Loire je to síce kopčekovité, no až tak strmé cesty zas zdolávať nemusím. V centre Le Cellier si v malej samoobsluhe kupujem niečo dobré na papu a vydávam sa hľadať cintorín.
Nachádza sa hneď za dedinou. Odstavujem bicykel priamo k vchodu...
... a rozmýšľam, kde by som ten hrob asi tak mohol nájsť. Najskôr zbežne prezriem tie najvyššie pomníky v popredí, no napokon sa rozhodujem pre "brute force", čiže postupné vyskúšanie všetkých možností, čo v tomto prípade znamená prejdenie všetkých chodníčkov pomedzi hroby. Nikde nikoho, tak snáď nebudem ako evidentný návštevník vzbudzovať pohoršenie.
Začínam ľavou polovicou a prechádzam každý druhý rad, skenujúc zrakmi tabuľky v dvoch radoch naraz. Nič, len sa mi tie kríže už začínajú mihať pred očami. Prejdem do pravej polovice a začínam odzadu. Opäť každý druhý riadok, no tie mená mi nič nehovoria.
Vtedy sa otvorí bránička a vchádza tetuška s kvetmi. Spomaľujem a keď prechádza okolo mňa, prihovorím sa jej:
-- Dobrý deň. Prepáčte, je to odo mňa asi veľmi neslušné, ale hľadám tu jeden hrob...
Môj prízvuk, cyklistické tričko, bicykel pred bránou, fotografická taška prehodená cez plece... pani ma s úsmevom prerušila:
-- Je mi to jasné, vy hľadáte Louisa de Funès? Tak poďte, veď to je hneď vidno, ktorý hrob to je.
Jasné, nachádza sa vpravo takmer úplne vpredu, čiže by bol takmer posledným, okolo ktorého by som prechádzal. A ten hrob je svojim spôsobom naozaj jedinečný. Nemá však najmohutnejší kríž...
... no zaberá snáď najviac plochy a je najzelenší.
A na tom maličkom kamennom kríži...
... by som to meno možno aj prehliadol.
Ďakujeme Ti, Louis, za radosť zo smiechu, za uvoľnenie a za dobrú náladu počas toľkých rokov. Tvoji belgickí priatelia
Ako tam tak stojím, odrazu sa za mnou ozve staršia tetuška:
-- Heeej, mladý muž, ak tu chcete ešte chvíľu zostať, tak ten bicykel ... (Zaleje ma studený pot) ... si dajte dovnútra! (uff, to mi spadol kameň zo srdca, čakal som čosi horšie) Tu sa stále kradne. Ja keď sem idem, tak už predtým ani nejdem nakupovať, vždy až potom. Tu za bieleho dňa vykradnú auto, len čo sem na chvíľku zájdete. Dajte si pozor na ten bicykel!
Na ceste ani v jej okolí nevidím nikoho, ani autá žiadne okolo neprechádzajú, no aj tak sa poďakujem a vraciam k bicyklu, aby som neskončil ako Louis de Funès v Molièrovom Lakomcovi:
Bicyklu sa teda nič nestalo a ja na ňom môžem pokračovať smerom k zámku, ktorý trochu vytŕča z lesa niekoľko sto metrov od cintorína.
Je to zámok Clermont, postavený v polovici sedemnásteho storočia, ktorý zdedil Louis de Funès spoločne s manželkou po jej predkoch Maupassantovcoch. Prežil tu posledných sedemnásť rokov svojho života.
No dnes patrí nejakej firme, ktorá ho prerába na obytné sídlo. Stavia sa tu a tak tu vlastne nemám čo robiť.
No nič, no veď na Loire ma čaká ešte toľko zámkov...
