Hore Loire chodník, na topoli vodník

Autor: Miroslav Šedivý | 24.9.2008 o 10:13 | Karma článku: 8,66 | Prečítané:  2094x

Nachádzam sa na ľavom brehu rieky Loire, kúsok od jej ústia do Atlantiku. Prešiel som po moste Saint-Nazaire prakticky ponad jej ústie a teraz mám namierené k šesťdesiat kilometrov vzdialenému mestu Nantes, šiestmu najväčšiemu mestu Francúzska. Lúčim sa definitívne s morom a vyrážam do vnútrozemia.

V podstate ak by sa mal udržať západný vietor, tak po doterajšom cik-cak brázdení bretónskych ho konečne v tomto takmer východno-západnom údolí využijem. Hmmm, to by bola nádhera:

Od mostu schádzam na cestu pozdĺž rieky, opatrne kľučkujem pomedzi invalidné vozíky v areáli psychiatrickej kliniky, obchádzam cigánsku osadu plnú nových áut a veľkých obytných prívesov, medzi ktorými pobehuju nahé deti, a konečne vychádzam na hlavnú cestu.

Nemám rád cesty značené v micheliňáckom atlase červenou farbou, pretože ich majú zakreslené vo svojich všeobecnejších atlasoch aj kamionisti. Radšej jazdím po žltých a ešte radšej po bielych, lebo tie poznajú len miestni. Niekedy však v OpenStreetMap nie je zaznačená ani tá micheliňácka červená a to je potom lepšia trofej, ak ju prejdem a zakreslím ja. Neznamená to žiadne červené puntíky navyše, je to len také, akože juchú.

V mestečku Paimboeuf desať kilometrov od mosta prechádzam po nábreží lemovanom starými domčekmi. Vtedy ich zbadám: cykloturistov! Prvých cykloturistov počas mojej túry! Mám za sebou vyše šesťsto kilometrov a okrem pár cestných stíhačov a jednodenných cyklistov, ktorí si svoje bicykle doviezli autom, som nikoho mne podobného nestretol.

Manželský pár s asi pätnásťročnou dcérou odniekiaľ z Bavorska sedia na lavičke, pozerajú na širokánsku rieku a lyžičkujú jogurty. Ponúkajú mi černice a keksíky, a vysvetľujú, ako sa sem od Orléans dostali. Chcú sa dostať na druhý breh, tak sa ma pýtajú na most. Dúfajú, že tam je aspoň chodník, no keď im porozprávam o rušnej premávke a úzkych pruhoch, tak sa otec vydáva do prístavu zohnať nejaký prevoz. Most Saint-Nazaire veru nie je veľmi výletný úsek.

Kúsok za Paimboeuf sa z cesty odpája cyklocesta. Tak sa ocitám na najdlhšej cyklotrase vo Francúzsku, "Loire-à-Vélo", čiže Loire na bicykli. Nie je to špeciálna cyklocesta, je to len reťaz úsekov z rôznych nečíslovaných ciest tretej triedy, ktorá vedie občas popri kanáli, občas cez nejake samoty a výnimočne aj cez dediny. Je naozaj dobre značená aj s občasnými vzdialenostnými údajmi či tabuľou s miestnymi turistickými informáciami.

Nechýbajú občasné odpočívadlá so stolmi, s lavičkami a s odpadkovými košmi, no bez vody. Tú si síce môžem za pár centov kúpiť v obchode, prípadne u niekoho nabrať, no ak si na takom odpočívadle chcem niečo malé uvariť, tak tej vody potrebujem viac aj na umytie ešusu.

Blížim sa k Nantes, ktorého centrum leží na opačnom brehu Loire. V meste je síce viacero mostov, no ja chcem do neho vojsť radšej na pravom brehu. A tak... no dobre, tak to už viete, po tretí krát a zároveň na-po-sle-dy používam kompu. Tentokrát je však zadarmo, bezplatne, kostenlos, gratis.

Pred Nantes ma to hodí na cyklocestu, ktorá sa mi teda nezdá veľmi udržovaná. Aha, to vzadu hore je predposledný most na Loire. Tadiaľto to musia autá obchádzať, keď pri ústí rieky príliš fučí a most Saint-Nazaire je uzatvorený. Tento most je tiež taký vysoký, za ním je prístav a potom tie ďalšie sú už nižšie.

Aha, opäť štvorprúdovka: dva pruhy pre autá, dva pre túlavý bicykel. Akurát ten v protismere som nemal možnosť využiť. Takýto široký pruh som veru ešte nemal. Aha, no dobre, tak vlastne mi po ňom vraj smú premávať aj autobusy.

Ešte nejaká bojová loď a už som v meste. Toľko kruhových objazdov som veru ešte nevidel! Spočiatku som sa snažil veci mapovať (a to je tam toho ešte viac), lenže to by som každý kruhový objazd musel obísť dookola a to som sa v tej hustej premávke akosi neodvážil, tak som sa na to radšej vykašlal. Vôbec netuším, kam chcem ísť a teda čo mám na tabuľkách hľadať. Snažím sa teda aspoň vyhnúť šípkam k diaľnici a iným veľkým výpadovkám.

Napokon som sa ocitol pred hradom a tam som konečne vyliezam z cesty na chodník. Z cyklotašky vyberám stranu rozobratého autoatlasu práve s plánom centra Nantes a začínam sa trochu orientovať. Tak toto je zámok "bretónskych vojvodcov" (Château des Ducs de Bretagne). Prechádzam po mačacích hlavách a po drevenom padacom moste, kým ma nezastavil zriadenec, vraj ďalej na bicykli ísť nemôžem. Aj tak bolo už krátko pred ôsmou, zámok zatvorený, tak mi len na pláne ukazuje, čo by som mal za slabú polhodinu v Nantes vidieť a ja sa vydávam do úzkych uličiek.

Veď ja sa sem niekedy potrebujem prísť pozrieť aj na dlhšie a pešo.

Bicyklom sa takéto centrá miest blbo objavujú. Tak sa tam kdesi na lavičke najem a vydávam kamsi von, aby ma noc nezastihla v meste.

Zastihla ma za mestom. Pomaly strácam nádej, že nájdem nejaký kemp, tak som si už začal hľadat nejaké miesto v divočine. Popri rieke vedie cesta, tam by som kľud nemal, tak to skúšam trochu ďalej.

Už som takmer skončil pod prístreškom na kraji poľa, no po piatich minútach postávania pod ním začína hnevať vŕzganie plechovej strechy vo vánku. To by som tam dlho nevydržal.

Prechádzam jednou dedinou, kde za jednou nižšou plechovou bránou sa rozprestiera veľký dvor s dvoma autami a hneď vedľa je malý domček s otvoreným vchodom a presvetlenou obývačkou, v ktorej sa nahlas baví niekoľko mladých. Jedna kočka vychádza von a keď ma zbadá stáť za bránou, prichádza ku mne a slušne sa ma pýta, čo by som potreboval.

Myslím, že prelom nastáva, keď spomínam, že v ten deň mám za sebou stopäťdesiatsedem kilometrov. Magalie spozornie, strčí hlavu naspäť do dverí a zakričí: "Jérome, koľko si to Ty minule spravil? Štyridsať? A došiel si domov zmorený..." a už aj mi otvára bráničku.

Majú tam na návšteve pár ďalších rodinných príslušníkov. Dostávam krásne čisté vybetónované miesto pod prístreškom, Jérome mi dokonca z garáže naťahuje predlžovačku, aby som si mohol dobiť baterky a ešte tam u nich pri televízore dostávam večeru a víno na dobrú noc. Samozrejme, pridávajú k tomu pár tipov, kam sa na ďalší deň určite musím ísť pozrieť.

Keď sa krátko po polnoci konečne dostávam na čerstvý vzduch, tak sa s nimi už aj lúčim. Ráno mám v pláne vstať s východom slnka a to by podľa nich bola ešte hlboká noc.

Je úžasné stretnúť takýchto ľudí. No samozrejme cestovať takto na bicykli pôsobí aj na nich oveľa dôveryhodnejším dojmom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Vášáryová: Poľsko zažíva svoj mečiarizmus, už sme ho predbehli

Slovensko musí ukázať, že je iné ako susedné krajiny, hovorí bývalá veľvyslankyňa v Poľsku MAGDA VÁŠÁRYOVÁ.


Už ste čítali?