Neprejdeš dvakrát po tom istom moste

Autor: Miroslav Šedivý | 23.9.2008 o 10:12 | Karma článku: 8,98 | Prečítané:  2708x

Pred tridsiatimi rokmi to bol najdlhší most vo Francúzsku a najväčší svojho druhu na svete. Dnes spája brehy rieky Loire ponad jej ústie. Most Saint-Nazaire je prístupný aj pre cyklistov. Akurát na štyridsaťkilovom túlavom bicykli je to trochu tvrdší oriešok.

Po noci na okraji futbalového ihriska v dedine Surzur na juhovýchode Bretónska mám konečne namierené k ústiu rieky Loire. Na kraji Surzur nachádzam veľký supermarket, v ktorom by som si rád kúpil niečo na jedenie a použil záchod, no majú ešte zatvorené.

Za sklenenými dverami pobehuje upratovačka a tak jej naznačujem, že by som potreboval ísť. Hovorí, že nerozumie. Zvláštne, vnútri je nejaký hluk, mieša sa tam hudba z rádia s mašinami na čistenie podlahy a vonku je ticho. Takže ona ma nepočuje, no ja počujem zreteľne každé jej slovo: "Ne-po-ču-jem!" (J'en-tends-rien!) Do poznámkového bloku píšem veľkým "Toilettes?", no tetuška záporne krúti hlavou a ukazuje striedavo na tabuľku s otváracími hodinami a na hodinky.

Našťastie cestou nachádzam jeden otvorený kemp.

Som v dedine Arzal, pár kilometrov pred riekou Vilaine. Buď pôjdem priamo na juh a prejdem rieku po priehradnom múre, alebo pôjdem trochu na východ a pozriem si mestečko La Roche-Bernard. Alebo to nejako prejdem cik-cak a uvidím aj priehradu, aj mestečko.

K priehrade to ide riadne z kopca. Na širokej štvorprúdovke sa mi to ľahko rozbehne na štyridsiatku a autá ma majú pohodlne kadiaľ predbiehať. Hmmm, to je nádhera, to sa mi krásne ide, až si tam začínam hmmmkať:

Vtedy pred sebou zbadám vozidlá hasičov a polície. Spomalím a opatrne okolo nich prejdem. A tam to je! Vedľa cesty to je asi o meter vyvýšené a tam asi päť metrov od cesty leží na streche Renault Mégane Scénic. Nevyzerá nejaký veľmi rozbitý, dokonca oboje dvere má normálne otvorené. Pri policajtovi stojí dôchodcovský manželský pár. Našťastie na svojich a akurát sa tvária trochu vyplašene.

Nechcem tam zmätkovať a tak pokračujem ďalej. Veď mrknem priehradu a keď sa budem o chvíľu vracať, tak pri tom stúpaní budem mať dosť príležitostí nehodu pre vás nafotiť.

Konečne som pri priehrade. Prejdem cez dvíhací most tesne ponad plavebnú komoru, v ktorej je jedna jachta. Zaparkujem bicykel na rozšírenom chodníku a zbehnem z cesty dole k plavebnej komore.

Vtedy sa to na moste rozzvoní a spustia sa závory...

... a moja cesta naspäť k nehode a k severnému príjazdu k mestečku La Roche-Bernard je odrezaná.

Pomyslím si, že to pôjde rýchlo. Z druhej strany prídu nejaké loďky, most sa zas spustí a kým sa bude prečerpávať voda, tak už aj budem preč.

Kdeže... strávil som tam hodinu. Dvadsať lodí sa postupne natlačí do plavebnej komory až tak, že polmeter, o ktorý pretŕča posledná jachta, postupne vyrovnávajú takým spôsobom, že zamestnanec to celé z brehu koordinuje, kým si posádky lodí navzájom podávajú ruky a tak si navzájom priťahujú či posúvajú lode.

Už som čakal, že sa nejaké korpulentnejšie námorníčky v dovolenkových kostýmčekoch šuchnú do vody, no napokon to všetko dobre dopadlo. Plavebná komora sa zatvára a spúšťajú sa čerpadlá. Napokon sa otvárajú spodné vráta a lode sa postupne plavia smerom k Atlantiku.

Vtedy sa už konečne poberiem k túlavému bicyklu, ktorý tu krásne stojí na čele dlhočiznej kolóny, ktorá sa tu medzitým vytvorila.

Po hodine niet po prevrátenom Scénicu ani stopy. Tak prichádzam do La Roche-Bernard zo severozápadu po inom moste. Oveľa vyššom.

Mestečkom sa síce trochu potúlam, no nenachádzam nič spontánne fotogenické. Inak sú tie úzke uličky naozaj príjemnou zmenou po tých dlhých priamych okreskách.

Za Le Roche-Bernard konečne po takmer piatich dňoch opúšťam Bretónsko a vchádzam do regiónu "Pays de la Loire"

Najbližších dvadsaťpäť kilometrov k ústiu rieky Loire vedie okreskou D50 krížom cez Prírodný regionálny park v Brière. Okrem množstva kruhových objazdov sú šíre obzory pokryté len bažinami. Občas vedľa cesty zbadám vydriu rodinku, či priamo na ceste zmačkaný exemplár.

Odrazu prídem na trochu väčší kruhový objazd, prejdem ponad nejakú takmerdiaľnicu, železnicu a vtedy mi je jasné, že to veľké na obzore je most v Saint-Nazaire.

Toto je fakt úžasný pohľad. Je teplo, slabý opar zahmlieva vzdialené objekty a tam niekde je ústie rieky Loire. Nie je tam žiadna veľká delta. Loire sa jednoducho vlieva do Atlantiku.

Tento most postavili v roku 1974. Dovtedy sa používal najbližší most v Nantes šesťdesiat kilometrov odtiaľto. Občas sa k nemu musí zájsť aj dnes, pokiaľ je tento most v rekonštrukcii, prípadne ak fúka príliš silný vietor a je teda uzatvorený pre určité či všetky druhy dopravy.

Odtiaľto to možno tak nepôsobí, no tie dva stotridsať metrov vysoké pylóny sú od seba vzdialené štyristo metrov a cesta medzi nimi sa nachádza šesťdesiat metrov nad morom. Keďže teraz sme takmer na úrovni mora, tak je ten výjazd na most celkom strmý.

Ešte kým som sa motal v uličkách pred mostom a jedného chlapíka pýtal, či "je pod mostom nejaký cyklistický či peší chodník", tak som sa dozvedel, že most má len jednu úroveň.

Tak ideme na to. Most má len tri pruhy bez nejakého širšieho okraja vozovky. Dva pruhy vedú hore, jeden dole. V strede mosta sa to preskupí a dole opäť vedie len jeden pruh, zatiaľčo autá v protismere stúpajú v dvoch pruhoch.

Hoci je polooblačno a teplo, predsa len fučí a na moste to cítim. No a hoci fučí, tak v prvej polovici mosta cítim strašný zápach z výfukových plynov. Keďže to ide dosť prudko do kopca, šlapem pomaly, zhlboka dýcham a nadávam si, že som sa sem vôbec trepal.

Na tachometri mi svieti niečo okolo tých desiatich kilometrov za hodinu. Pachtím sa po pravom okraji pravého pruhu a cítim každý kamión, ktorý ma obieha vo vedľajšom pruhu.

Ja by som tam asi ani neliezol, kebyže už dole nevidím túto značku pri každom jednom spoji segmentov mostu. Tam, kde sa jednotlivé časti spájajú a je tam taký kovový hrebeň, ktorý do seba zapadá, je ten trištvrtemetrový úsek pri kraji ešte prekrytý plechom, aby sa kolesá bicykla nedostali do toho hrebeňa v spoji. Takže ten most je aj pre cyklistov.

Do polovice mosta to ide ťažko, no obiehajúce autá so mnou nemajú problém. Mám čas sa trochu aj kochať pohľadom z tej výšky na rieku i oceán. Nádhera.

Horšie to bude v druhej polovici. Tam máme už len jeden pruh, v protismere autá idú v dvoch. Jeden kamión ma predbieha cez plnú čiaru, pokiaľ v protismere nič nejde.

Potom to však v protismere hustne a hoci mám na tachometri štyridsať, vytváram za sebou chvíľu kolónu vedenú kamiónom, ktorý ma našťastie nemá v pláne predbehnúť. Aspoň však takto cestou dole nevnímam ten zápach.

Konečne som opäť nad súšou. Pri prvej príležitosti vybieham do voľného priestranstva vedľa cesty a nechávam kamiónu a kolóne za ním voľnú cestu. Odtiaľto vzniká aj fotografia s tou dopravnou značkou pre cyklistov.

Tak a som na ľavom brehu Loire. Odtiaľto je to do Nantes ešte šesťdesiat kilometrov. Šesťdesiat kilometrov pozdĺž rieky bez mostov. Veď kto by už len staval mosty, popod ktoré sa plavia také obrovské lode, na každom kroku?

V každom prípade končí etapa bretónskych útesov. Začína etapa vinohradov a zámkov na Loire...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Vášáryová: Poľsko zažíva svoj mečiarizmus, už sme ho predbehli

Slovensko musí ukázať, že je iné ako susedné krajiny, hovorí bývalá veľvyslankyňa v Poľsku MAGDA VÁŠÁRYOVÁ.


Už ste čítali?