Tak, takmer toto je takmer celá naša posádka. Niekto tam chýba a niekto je tam navyše. Takto skoro ráno bolo ešte chladno, no Šedivý, samozrejme, opäť v kraťasoch. V popredí som v zábere zabudol moje lodné vaky.
Rieky sa splavujú dole prúdom. To znamená, že buď autom parkujete na začiatku trate a potom sa nejako odveziete naspäť, alebo zaparkujete na konci trate a najskôr sa vyveziete k miestu štartu. My parkujeme niekde medzi tým. Najskôr sme sa viezli obyčajným vlakom, potom prestúpili do motoráčika. Ešte sme sa zmestili.
A už sme na mieste: blízko hradu Loket. Ten nevidíme a ani neuvidíme, lebo je kdesi vyššie proti prúdu. Najskôr treba pomôcť zložiť lode,...
... a kto nemá vodotesné vaky, ten si svoje veci musí natlačiť do sudov s prekliate úzkymi hrdlami. A potom tieto sudy polvalcového tvaru natlačiť do lode, to bola tiež každodenná epopeja.
Kto si nevzal samodržiace sandále, ten improvizuje.
Ešte upevniť fľašu na, zdôrazňujem a neskôr pripomeniem, dostatočne dlhý povrázok, ...
... a môžeme vyraziť. Tu je údernícka loď s posádkou BeA a Miro. Vpredu sedí háčik, čiže ten menší, ľahší a menej skúsený, zatiaľčo vzadu sedí väčší ťažší a skúsenejší zadák. Zbežne som oboznámil s desaterom vzorného háčka...
... a mohli sme sa medzi prvými spustiť na vodu.
Ozaj, hovoril som dosť jasne o tom dostatočne dlhom povrázku pre prichytenie fľaše v lodi?
Na kľudných úsekoch sme si zasúlodili, čiže prirazili niekoľko či všetky lode vedľa seba, tí v strede len držali, zatiaľčo posádky krajných lodí zúfalo kormidlovali celý ten kolos. Neskôr prirážajúce lode zo slušnosti šli na kraj, no niektorí sa dokázali drzo vmedzeriť medzi ostatných.
Voda - nevoda, pitný režim treba dodržiavať. A tu je tých dediniek a hospôdok naokolo dosť.
Háčkovanie je ťažko pohodová činnosť, ľahko sa pri tom zasní...
... no niektoré značky pôsobia silnejšie ako budíček. V nemčine sa tu utopilo pätnásť vodákov. V češtine dokonca šestnásť.
Riečny admirál Robert: "Miro, nefoť to, nemusí každý vidět, co piju." - dobre, tak som teda značku anonymizoval.
Občas sme si museli trochu poslalomovať. Aj keď naraz pádlovať a držať fotoaparát sa mi veľmi nedarilo.
A kde neboli bránky, tak tam sme slalomovali aspoň my. Zatiaľčo sa ostatné lode plavili viac menej stredom rieky, BeA sa v navigovaní naozaj vyžívala: "Miro, tam vpravo je kameň, ten obídeme sprava. A henten na druhej strane zas zľava." Tak sme tam najazdili takmer dvojnásobok vzdialenosti. Ostrovčeky sme obchádzali z druhej strany a to sa nám raz vypomstilo. Z jedného ostrovčeka sa vykľul polostrov a tak pol minúty po tom, čo sme ostatným zmizli z očí, sme sa objavili na ostrovčeku, aku prenášame loď. Šaškové počmáraní, ja viem. Ale zas sme sa ako jedna z mála lodí ani raz nečvachtli a to sme náročky zliezali naozaj šialené úseky.
No väčšinou to bol relax.
Tu sme už v kempe. Teda vlastne na uzučkom zelenom páse medzi vodou a starým hostincom. Tu sa na malej ploche tlačilo aspoň dvadsať stanov. Našli sme ešte nejaké medzimiesta a postavili aj naše. Medzi tým tu behali deti a niekoľkokrát zakopli o ten či onen stan. Toho som sa obával. V mojom stane mám totižto hlavu aj nohy pomerne tesne pri stenách a také zakopnutie do hlavy môže dosť bolieť. Nejako som tam naaranžoval veci, aby ich deti obchádzali. No nič, zakopávali o veci.
Ráno sme si boli nakúpiť v obchodíku. Teda, rožky som tiež už pár mesiacov nejedol.
Oops, tieto nám nepatria.
Všimli ste si malú zmenu v nasledujúce ráno? Nie, necúvame, len sme sa na chvíľu vymenili. Teda vlastne ja som ostal zadákom, len som na chvíľu vymenil pozície v lodi. Spredu sa naozaj ťažko kormidluje. Hoci BeA kormidlovala poprvýkrát v živote, celkom dobre jej to šlo. Fakt je, že sme teraz škŕkali o dno najmä vpredu. Jasné, veď som mal na krku fotoaparát, tak som bol ťažší.
Niektoré úseky sme naozaj radšej prenášali.
A takéto sedačky by sa mi páčili, no faktom bolo, že keď som sedel hlbšie v kanoe, tak mi nebola až taká zima.
Po modrém blankytu bělavé páry hynou, lehounký větřík s nimi hraje; ...
... a vysoko - v daleké kraje...
... doprdele ...
... bílé obláčky dálným nebem plynou, ...
Každá sranda však raz končí a tak sme to raz museli zabaliť. Vyčistiť kanoe, ...
... nič si v nich nezabudnúť a v poriadku ich odovzdať.
Robertova mama nám ešte požičala káričku, aby sme sa nemuseli ťahať s vecami, a už aj sme šli hľadať auto. Čakalo nás päťsto kilometrov naspäť do Karlsruhe.
Ale poviem vám, má to svoje výhody voziť ďalších siedmich kamarátov autom. Pri tom hurhaji nezaspíte za volantom, celý čas ste motivovaný dať si po jazde pivo a keď zastavíte na pumpe, tak kým čerpáte naftu, z bočných dverí sa vyhrnie tlupa umývačov okien.
