Z riadne kopcovitej Andorry sme sa spustili po severnom svahu Pyrenejí. Spravil som si opäť trochu rallye a zajazdil si po prázdnych serpentínach, až sme časom došli na kruhový objazd, z ktorého jedna odbočujúca okreska bola jednosmerka s niekoľkými upozorneniami zákazu vjazdu neosvetleným cyklistom. No čo myslíte, kadiaľ som sa vydal?
Asfaltka bola nová, kvalitná, aj dve autá by sa na šírku zmestili. Akurát tunely boli príliš úzke, pričom však boli veľmi vysoké. Až po druhom tuneli mi trklo, že sa nachádzame na bývalej jednokoľajovej železničnej trati, ktorá bola prerobená na jednosmernú okresku. Fotky nie sú, keďže som mal plné ruky s kreslením mapy.
Nocovali sme v Tarbes, no večer sme sa šli vyvenčiť do jedného neďalekého mestečka, ktoré je vraj v rámci Francúzska na druhom mieste v počte hotelov, hneď po Paríži. Vitajte v Lourdes!
Zaparkovali sme priamo v centre mesta na nábreží riečky Gave. Bolo síce už po desiatej večer a za parkovanie sa neplatilo, v uliciach však krátko po západe slnka bol väčší ruch ako na Václaváku. Proti nám sa úzkou uličkou hrnuli stovky ľudí. Netuším, kam sa hrnuli, no mňa viac zaujímalo, odkiaľ prišli. A tak sme sa kraulom dostali až k veľkému neosvetlenému kostolu.
Najväčší dav však nestál v ňom či pred ním, lež až kdesi zboku pri veľkej diere v skale.
Tu vo veľkom skalnom výklenku stála biela soška a pred ňou veľký stojan s horiacimi sviečkami. Niekoľko desiatok lavičiek v polkruhu bolo obsadených, pomedzi to sedelo niekoľko vozíčkarov, no najviac ľudí stálo za zábradlím priamo pozdĺž múru a slimáčim tempom sa posúvalo smerom ku skalnému výklenku, aby sa tam za možno aj hodinové čakanie odmenili pár sekundami pohľadu a dotyku obchytanej jaskynnej steny.
Bolo tam také zvláštne ticho. Úplne iné ako býva v kostole. Trochu turistickejšie, čiže hlučnejšie a fotografovanejšie, to bolo opodiaľ, kde v zvláštnych stojanoch horeli stovky sviečok. Podaktoré bohato zdobené niesli nápisy miest, ...
... iné boli obyčajné neznačkové modré, kúpené za päť päťdesiat vo vedľajšom "poloautomate" s oznámením, že "Vaša sviečka tu bude horieť aspoň jeden deň".
Nech sviečky pochádzali odkiaľkoľvek, neustále boli pozorne sledované požiarnikom, ktorý občasné nepodarky likvidoval.
A že to množstvo sviečok hreje! Jednému z toho v hrdle vyschne. Našťastie tu bol zdroj pitnej vody. Pramenitá voda z Pyrenejí, tá osvieži. Kohútikov tu bolo plno, akurát bol na ne strašný nával.
Kebyže si tí ľudia usŕkli, či do malej fľašky nabrali, ale niektorí hurá s kanistríkom, ...
... alebo celým súsoším fľaštičiek.
Zdvihol som zraky a tam v niekoľkých jazykoch: "Poď a napi sa z prameňa a umy sa v ňom." Takmer ako reklama karlsruháckych vodárni, ktoré pri takmer každom mestskom mecheche niekde na námestí zaparkujú svoj pojazdný stánok, napoja sa na hydrant a zadarmo ponúkajú pitnú vodu pod heslom: "Karlsruhácka pitná voda - čisté potešenie."
Tak som si ruky opláchol, aj som si sŕkol. Príjemne studená, osviežila.
Vtedy môj rozhovor s rodičmi prerušila jedna pani obvešaná taškami a fľaštičkami. Už som jej chcel povedať: "Merci, nous n'achetons rien!" (Ďakujem, nechceme nič kúpiť!), no ona bola rýchlejšia:
-- Jéééj, ale som rada, že som začula slovenčinu. Som si myslela, že už nikoho od nás nenájdem. Už máte nabraté?
-- No, práve som sa napil, dobre padlo.
-- A kanistre či fľaše máte?
-- Nie, veď som sa už napil.
-- Ako to? Vy ste predsa tiež z nášho autobusu z Námestova?
-- Kdeže, my sme tu autom.
-- Fíííha, to ste tak ďaleko až zo Slovenska šli autom?
-- No vlastne my sme tu len náhodou, túlame sa krajinou a teraz máme cestu z Andorry, tak sme sa na chvíľu zastavili, že čo tu toľko ľudí je. Ale o chvíľu pôjdeme zas ďalej.
-- No to sa mi nechce veriť. Ja som tu už po štvrtý krát. Vlastne už sem chodím len po vodu. Aha, tu mám fľaštičky. Pre rodinu, susedov, po dedine porozdávam.
-- No tí musia mať z Vás radosť. A u Vás taká voda netečie? By ste ušetrili za cestu. Veď to musí dlho trvať, nie?
-- No, viac ako celý deň, sme tu na jeden deň, bývame tamto v hoteli a zajtra ideme zas domov. Aha, už je voľný kohútik, idem si nabrať. Majte sa pekne.
-- Tak šťastný návrat, dovidenia.
Na záver som si pani ešte odfotil, no keďže nechcela, aby som ju fotil, tak ju tu máte tak anonymne.
Bolo už takmer jedenásť hodín a vtedy som si všimol, že z radu pred jaskyňou akosi výrazne ubudlo, hoci ľudí naokolo bolo stále veľa. Až potom som na veľkých plagátoch zbadal nápis, že práve o jedenástej tu začína nejaké mecheche. Tak k jaskyni s bielou šoškou sme sa už nedostali. Zato sme sa však boli pozrieť do kostola, kde bolo oproti vonku naozaj ticho. Prerušilo ho len zvonenie mobilného telefónu v kabelke jednej tetušky, ktorá sa s ním potom ponáhľala von.
Toto nie je žiadne zjavenie, ba ani ohňostroj. To je veľká digitálna svetelná tabuľa pred kostolom s niekoľkými potentovanými žiarovkami
Kebyže sme v aute nemali niekoľko fliaš pramenitej vody z obchodu, tak si tu môžeme kúpiť nejaký kanistrík a doplniť si vodu.
Hugo Miletič s krížikom na krku...
... a štyri z asi dvestosedemdesiatich hotelov v pätnásťtisícovom mestečku. Netvárili sa, že by mali prázdno.
Veď čo, koľko ľudí nejakú pitnú vodu nielen kilometre vláči, lež za ňu aj hromadu peňazí platí?