Bolo to pred piatimi rokmi, keď som len objavoval zákutia nemčiny a Karlsruhe. Kamarátka Dita mi vtedy povedala, že v univerzitnom kine premietajú nejaký starý dobrý nemecký film, ktorý jej dokonca odporúčali spolužiaci. Vstupné bolo len pár mariek, tak sme zavolali ešte Mareka a Alu a vo štvorici sme sa vybrali k prednáškovej sále.
Nazdával som sa, že na takú klubovú starinku z roku 1944 príde pár maniakov, no keď sme sa predierali masou ľudí čakajúcich pred budovou, tak som bol celkom rád, že sme sa dostali na najlepšie miesta uprostred sály. V priebehu pár minút sa štyristo sedadiel bezo zvyšku zaplnilo.
Sedeli sme tam uprostred výborne naladených študentov a poľsko-česko-slovenským šeptom sme dúfali, že z filmu budeme niečomu rozumieť. Nikto z nás sa totiž nemčine predtým nejako veľmi nevenoval a hoci sme zvládali bežnú komunikáciu v škole, film bol predsa len niečo iné. Okolo nás povykladali ľudia na lavice svoje termosky, ponalievali si niečoho horúceho a voňajúceho a veselo sa bavili.
Svetlá zhasli, premietačka zahučala a prvé doškrabané zábery už toľkokrát obohratej kópie zablikali na plátne, na ktorom len pred pár hodinami svietili vzorce na prednáške strojárov. V sále to však neutíchlo ani potom, čo z reproduktorov zachrapšťal hlas jedného zo štyroch starých mužov, ktorí sedeli v kreslách okolo guľatej nádoby naplnenej nejakým nápojom, nad ktorým horela zrejme tehlička cukru. Ako som sa neskôr dozvedel, toto bol ten punčoidný nápoj, nazývaný Feuerzangenbowle.
Kvôli všeobecnej vrave v kine nerozumel nikto z nás štyroch ani slovo. Najskôr som sa čudoval, že si študenti zaplatili tri marky a potom ich to aj tak nezaujímalo. Možno ten film už poznali naspamäť. Aj ja mám hromadu obľúbených filmov, ktoré si občas rád znovu a znovu pozriem. Ale premietať Postřížiny či Funebráka v kine a dokonca platiť za vstupné, to sa mi zdalo trochu silné kafe. Ehm, či vlastne Feuerzangenbowle.
Vtedy to však prišlo. Všetci naokolo sa spontánne postavili, pozdvihli šálky, hrnčeky a poháriky a v momente, kedy si štyria starci na obrazovke pripili, sa sálou ozvalo burácajúce PRÓÓÓST! Uprostred toho hurhaju sme tam my štyria bezvládne sedeli, sánky sa nám váľali po zemi a doslova sme čumeli na to mecheche okolo nás.
Oni ten film poznali spamäti a termosky si priniesli špeciálne len kvôli tomuto okamihu. Ked si však pripije naraz štyristo, či vlastne tristodeväťdesiatšesť ľudí v sále, tak to je už naozaj spoločenská udalosť. Tak v tomto filme sa bude už len piť...
Kým sa to v sále upokojilo, na scénu prišiel hlavný hrdina filmu, spisovateľ Johannes Pfeiffer stvárnený legendárnym hercom menom Heinz Rühmann. Kvalita zvuku z reproduktorov sa trochu zlepšila a konečne som začal chápať, že tí starci spomínali na svoje študentské časy. Pfeiffer mal v detstve osobného učiteľa, takže pestvá na gymnáziu nezažil. Až neskôr po nich zatúžil a tak prezlečený za študenta zasadol na nejaký čas do školských lavíc.
Prvý dialóg, ktorému som porozumel na prvý šup, sa odohral medzi profesorom a novým žiakom:
-- Ako sa voláte?
-- Pfeiffer.
-- S koľkými F?
-- S troma: jedným pred EI, s dvoma za EI.
(EI v nemčine znamená VAJCE.) Smiech v sále mi v tomto momente tak veľmi pripomínal reakciu na notoricky známe "Já že jsem tajtrlík? Za prvý nevím co to je, a za druhý mě to uráží." Človek tieto výroky pozná spamäti, no i na desiaty krát sa na tom smeje.
Dej pokračoval tým, že Pfeiffer sa ubytoval na priváte u jednej staršej pani. Diváci okolo nás začali opäť niečim šuchotať v taškách. Tentokrát som v prítmí zbadal niekoľko klasických budíkov. Horlivo ich začali naťahovať a v momente, kedy sa film prehupol do nasledujúceho rána a na zábere sa objavil Pfeiffer spiaci v posteli ako slniečko, sa celou sálou rozdrnčali stovky budíkov. Diváci spolupracovali na deväťdesiatdeväť percent. Jedno percento uprostred sály sa opäť nechytalo. Nemalo so sebou budíky.
Pfeiffer nereagoval dokonca ani na ten svoj budík, ktorý mu zvonil kúsok od hlavy. Pol minúty mu trvalo, kým sa prebral a lokalizoval zdroj hluku, no aj tak ho nevedel vypnúť. Napokon ho utopil v konvici s vodou. Väčšina budíkov v sále vtedy zmĺkla, no ozvalo sa aj pár tlmených "Dokelu, ako sa to vypína!" a úsmevné "Psssssst!" okolo nich.
Váčšina filmu sa odohrávala v škole, či za ňou. V mnohom mi to pripomínalo iný kultový film, v ktorom je "štěstí, muška jenom zlatá". Večný boj žiakov s učiteľmi a tak trochu aj satira monarchiálneho školského systému. Podobne ako v iných filmoch z toho obdobia stvárňujú aj tu postavy gymnazistov herci, ktorí už majú tridsiatku na krku. Heinz Rühmann mal v čase natáčania štyridsaťdva rokov a zahral si rovnako dobre starého muža ako aj prezlečeného gymnazistu.
Konečne som sa mohol začať sústrediť na film a aj s mojimi troma kamarátmi sme sa prestali každú chvíľu baviť o tom, že čo kto kde kedy povedal. Pfeiffer toho v škole vyviedol už dosť a ani to mu ešte nestačilo. Raz vyvolal profesor jeho spolusediaceho a len tak z voleja sa ho spýtal, odkiaľ pochádzali Góti. Ten ostal stáť vedľa lavice, márne hľadel na mapu Európy nad profesorom, keď tu zrazu Pfeiffer vytiahol z vrecka zrkadielko a začal "prasiatkom" nenápadne ukazovať na Švédsko.
Vedľa trasúceho sa bledého kruhu sa na plátne odrazu objavila červená bodka. Trochu nezvyk v čiernobielom filme. Potom druhá, tretia,... šťuk, šťuk, šťuk... okolo nás povyťahovali všetci laserové ukazovátka, vreckové lampičky, ale aj mohutné halogénové reflektory. Všetci ukazovali na Švédsko. Góti však počas storočí vandrovali a s nimi teraz aj more svetielok na plátne. Hrkotajúca premietačka už nestíhala a obraz sa utopil v jasnej trblietavej žiari vychádzajúcej z hľadiska.
Nebudem predbiehať, ale film dopadol dobre. Dozvedeli sme sa, že "škola je ako liek, pokiaľ nie je horká, je nanič". V každom prípade som si ho musel neskôr pozrieť ešte raz sám, aj keď teraz po rokoch by to v takej sále bolo lepšie.
Takže červené víno, klinčeky, škorica, kôra z citrusových plodov, cukor, hnedý rum,...
