V poslednú augustovú sobotu som z kempu pri dedinke Moustier-les-Bains vyšiel po celkom pohodovej ceste až k 2058 metrov vysokému priesmyku Col du Lautaret. Keďže som nepokračoval druhou stranou dole údolím smerom k mestu Grenoble, bol tento priesmyk pre mňa len medzistanicou pri stúpaní ku Col du Galibier.
Lesy som zanechal niekde hlboko v údolí a tak som z kľukatej cesty na trávnatom svahu videl za krásneho oblačného počasia široko-ďaleko. Či už do údolia rieky Guisane smerom k mestu Briançon, odkiaľ som pred chvíľou prišiel...
...alebo na štvortisícovku Meije s Lautaretským a Človečím ľadovcom...
...alebo priamo na Lautaretský priesmyk: doľava dole kopcom smer Briançon, doprava za hrbom dole kopcom smer Grenoble a smerom ku mne do kopca na Col du Galibier.
Bolo krásne. Napriek pár prechádzajúcim autám som si dal do uší slúchatka s tou vhodnou hudbou a konštantným pedálovaním popri krajnici som pokračoval v ceste. Hlasitosť som mal nastavenú tak, aby som začul prípadné volanie vodičov, no aby som sa mohol viac sústrediť na hudbu ako na ťažké dýchanie či tlkot srdca.
Táto stavba učupená v svahu bola označená ako pozorovateľňa lavín. Priesmyk je od polovice októbra do polovice júna kvôli snehu uzatvorený.
Galibier je tiež najčastejšie zaraďovaným alpským priesmykom do programu Tour de France. Tento rok tadiaľto prefrčali stovky reklamných áut a pár hlúčikov cyklistov devätnásteho júla, no ani po šiestich týždňoch nezmizli nápisy z cesty.
Na každom možnom výbežku cesty vtedy stáli dlhé hodiny autá a ľudia, čakajúci na niekoľko sekúnd pohľadu na pachtiacich sa pretekárov. Dnes tu manželský pár pokojne papkal, zatiaľčo ja som si pri nich tiež zjedol jogurt.
Takto nejako vyzerá samotný priesmyk z južnej strany. Stojím na úseku cesty, ktorá ešte prejde úplne doprava a zas doľava až k tým dvom stavbám vľavo. Tam v skale vidno malú čiernu bodku. To je tunel vo výške 2556 metrov a od neho vedie doprava cesta, ktorá sa na okraji záberu otočí doľava a dosiahne sedlo. Už to nebude také veľmi cik-cak.
Pri prvom ohybe stojí pomník zakľadateľovi Tour de France, Henri Desgrange, tiež šéfredaktorovi motoristického časopisu L'Auto.
Oproti nemu sa cesta rozdvojuje. Väčšie autá musia cez tunel, cyklisti cez priesmyk a ostatné autá a motorky si môžu vybrať.
Bohužiaľ, vodiči niektorých áut a motoriek sa rozhodli odbočiť doprava. Záverečný kilometer je relatívne strmý a mňa síce dopredu hnala túžba po dosiahnutí priesmyku a "My Generation" od The Who v ušiach, ostatné autá fungujú skôr na benzín alebo naftu.
Na tomto úseku som si naplno uvedomoval, čo to znamená "podradiť a pridať plyn". Niekoľko áut, ktoré ma predbiehali, tak urobili práve pár metrov predo mnou. Pľúca som mal už dosť roztiahnuté a dýchal som pomerne rýchlo, takže hlboký nádych oblaku výfukových plynov zo mňa uvoľnil akurát spŕšku nadávok.
Pocity sa vo mne miešali aj keď som stál pod pestro polepenou tabuľou. Na jednej strane radosť z dosiahnutia najvyššie položeného miesta, na ktoré som sa kedy v živote po zemi dostal. Na strane druhej však zlosť na množstvo turistov, ktorí sa sem vytrepali v tých smradiacich autách.
Svet je malý, tu ma odfotil cyklista, z ktorého sa vykľul o pár rokov mladší spolužiak z vysokej školy v Lyone.
Bol som vo výške 2645 metrov nad morom, len desať metrov pod úrovňou Gerlachovského štítu. V Tatrách som sa tak vysoko nikdy nedostal, no tu ma od tej méty delilo len pár metrov. Odfotil som južnú stranu, odkiaľ som práve prišiel a vybehol po chodníčku o čosi vyššie.
Tu, viac ako desať metrov nad parkoviskom na priesmyku, som vlastne levitoval nad vrcholom Gerlachovského štítu. Autá medzitým s hlukom prichádzali a odchádzali. V niektorých chvíľach bolo parkovisko tak plné, že ďalšie autá museli hneď odísť. Kto ich sem len púšťal...
Na severnej strane zakrývali oblaky výhľad na Mont Blanc, no aspoň som veľmi dobre videl, čo ma čakalo najbližších pár minút. Tieto serpentíny vedú do údolia riečky Valloirette.
Zhora bol všade vôkol nádherný pohľad. Prestal som sa orientovať na mape, kam sa vlastne pozerám, a len som sa kochal a kochal...
Začalo mi byť trochu chladno, navyše ma čakal dlhý rýchly zjazd bez vlastného pohybu, tak som sa radšej lepšie poobliekal.
Kúsok od severného otvoru tunelu som sa dostal do pomykova, že ktorým smerom vlastne prebiehala tohtoročná Tour de France, lebo aj tento nápis bol určený pre stúpajúcich cyklistov. Možno tento pretekár šliapal v protismere presne tak, ako som to robil ja tento rok na prvej etape Tour de France v Alsasku počas viac ako tridsiatich kilometroch.
V serpentínach som musel jazdiť opatrne, aby sa mi nezatočila hlava. Tu vidno, ako je cesta doslovne zarezaná do svahu.
V denníčku mám na tomto mieste trasľavým písmom zapísanú poznámku: "Chcem poriadne rukavice!". Mal som síce na rukách cyklistické dlhoprsté rukavice, ale nejako mi prefukovali a bolo mi v nich dosť chladno. Našťastie som musel pribrzďovať, takže som neustále hýbal prstami a tak v nich nechal prúdiť krv.
Niekde pod svahom som pri ceste objavil domček, v ktorom predávali tvrdý syr Beaufort. Odstavil som bicykel na viditeľné miesto, kúpil si ho asi sto gramov a tie som so slovami "idem vám robiť reklamu" zjedol rovno pred domčekom. Pár áut síce okolo prešlo, no ani jedno nezastavilo.
Konečne som sa však dostal zo svahu do údolia a cesta bola pohodlnejšia a rýchlejšia.
Dokonca som sa odvážil aj obzrieť sa naspäť. Samotný priesmyk sa však už skryl niekam za roh.
Na mostíku cez riečku Valloirette sa proti mne vyrútilo asi tridsať rýchlych motorkárov smerujúcich k priesmyku. Dostať takúto kolónu v prudšom stúpaní pred seba, tak tam asi skolabujem.
To som však už prichádzal okolo tradičnejších dopravných prostriedkov do dediny Valloire, ktorá je ako jedna z mála dedín v Alpách prístupná len cez priesmyky. Z južnej strany to bol pred chvíľou prekonaný Galibier a zo strany severnej ma čakal 1566 metrov vysoký Col du Télégraphe...