V posledný piatkový augustový večer som sa po prekonaní 2360 metrov vysokého nádherného alpského priesmyku Col d’Izoard a návšteve najvyššie položeného mesta v Európskej Únii Briançon vydal po rušnej ceste N91 smerom k 2058 metrov vysokému priesmyku Col du Lautaret.
Po celom dni som sa tešil na horúcu sprchu v kempe. Ten posledný pred priesmykom ma čakal za dedinou Monétier-les-Bains. V dedine som na veľkej tabuli s plánom síce objavil značku kempu, no v zátvorke pod ňou bolo napísané, že ide len o projekt. Plán bol z roku 2002, takže som mohol tajne dúfať, že sa im podarilo projekt uskutočniť.
Malý, no krásny, pokojný a čistý kemp sa nachádzal pri rybníčku bokom od cesty. Na recepcii som zahlásil jednu osobu bez auta, prívesu, motorky či stanu. Chlapík vyvalil oči a začal písať faktúru.
Na papieri formátu A4 napísal hore tri eurá za jednu osobu a potom už len škrtal a opakovane písal do políčok medzisúčet. Celkove sa tie tri eurá objavili na papieri asi sedemkrát. Hundral si "tak takúto malú faktúru som ešte v živote nepísal".
Nakoniec mi ukázal veľký voľný trávnik pri plote a povedal, že tam budem najlepšie chránený pred vetrom, keď už ani ten stan nemám.
Zložil som si všetky tašky z bicykla na kôpku a na takom odľahčenom stroji zabehol do najbližšej dediny zavolať z búdky rodičom. Ten kilometer bol odrazu taký zvláštny. Zadné koleso mi lietalo zo strany na stranu a pri brzdení sa občas prešmykovalo. Asi som bol už zvyknutý jazdiť s plnou záťažou.
V noci síce trochu pršalo, ale ráno vykuklo slniečko a ja som mal do desiatej všetko vyprané a suché. Bolo príjemne teplo, no trochu ma mrazilo pri pohľade na ľadovce na okolitých štítoch.
Bolo krásne sobotňajšie predpoludnie, vietor ustal a doprava na ceste sa tiež upokojila. Predo mnou sa týčila trojtisícovka Kolumbova hlava.
Áut bolo menej ako včera, no objavilo sa konečne viac cyklistov. Vľavo pod vrchom Chaillol vidno protilavínový polotunel, ktorým prebieha táto cesta. Na svahu vysoko nad ním sa vinú serpentíny vedúce k priesmyku Col du Galibier.
Práve pri tomto legendárnom priesmyku vysokom 2642 metrov pramení tento potôčik. Keď sa na jar topia snehy, musí to byť poriadny prúd vody.
Pohodlne som prešiel polotunelom a po pár stovkách metrov som sa ocitol pri značke priesmyku. Hlavná cesta pokračovala ďalej na západ do údolia rieky Romanche až k mestu Grenoble, no práve tu na priesmyku Lautaret sa na križovatke v tvare písmena T od nej odpájala úzka okreska D902 vedúca na sever k priesmyku Galibier.
Lautaret bol skutočným horským priesmykom len pre tých, čo pokračovali po hlavnej ceste. Na trase ku Galibieru to však bola len krátka zastávka.
Toto je ešte raz tá skaloľadová nádhera, ktorú na predošlom zábere trestuhodne zakrývam, takmer štyritisíc metrov vysoký vrch Meije s Lautaretským a Človečím ľadovcom. Pre úplnú malebnosť fotky som čakal dve minúty, kým mi dievčina vedúca koňa pricupitá do záberu.
Voľačo som pojedol a oprel sa do pedálov. Mal som pred sebou skutočnú výzvu. Už len sedem cestných kľukatých kilometrov a šesťsto výškových metrov ma delilo od strechy Tour de France, legendárneho 2642 metrov vysokého Col du Galibier...