reklama

Bicyklom cez Alpy: Col d'Allos (2250m)

Vysoký kopec možno po ceste buď obísť alebo prekonať. V Alpách sú však obchádzky príliš dlhé a priame cesty príliš strmé. Z údolia rieky Verdon do mestečka Barcelonnette vedie cesta prechádzajúca 2250 metrov vysokým priesmykom Col d'Allos. Túlavý bicykel sa podujal... a zdolal.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (18)

Po celodennom objavovaní najhlbšieho európskeho kaňonu som proti prúdu riečky Verdon dorazil do Castellane, odtiaľ vyšliapal k priehradnému múru Castillon-Demandoix a už potme rozložil na kúsok voľného miesta uprostred lesíka na brehu jazera neďaleko dedinky St-Julien-du-Verdon svoju karimatku a spacák.

Hladina umelého jazera sa nachádzala v nadmorskej výške takmer deväťsto metrov, no okolité vrchy ju prevyšovali o ďalších päťsto metrov a veľmi prudko sa zvažovali do jazera. Okrem jedinej cesty vinúcej sa pozdĺž jazera tu teda prakticky nebola žiadna rovina, ani plochší prístup k vode. Preto som bol rád, že som sa opodiaľ dedinky dostal do kľudného lesíka, odkiaľ som sa v sandáloch a s lampou na hlave mohol aspoň trochu opláchnuť v jazere.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Noc bola úplne jasná, na oblohe som rozoznával tisíce hviezd a dokonca som mal dojem, že vidím aj bledší pás Mliečnej dráhy krížom cez oblohu. Uprostred hôr totiž nebol žiaden rušivý zdroj svetla. A spalo sa tak dobre...

Obrázok blogu

Bol som pod západným svahom, takže ráno mi slnko vychádzalo dosť neskoro. Pred deviatou som však už zbalený prichádzal po brehu jazera k dedinke. Zháčil som sa až pod značkou, ktorá vyslovene zakazovala vjazd bicyklov, kempovanie a kúpanie sa v jazere. To ma niekto musel v noci vysliediť a do rána tú značku tam umiestniť.

Kým som si v dedinke vo fontánke narýchlo pral pár vecí zo včerajška, z vedľajšieho domu vyšiel starší pán a chvíľu ma sledoval. Usmial som sa teda a upriamene som sa pozeral aj ja naňho, zatiaľčo som rukami žmýkal tričko a ponožky. Po chvíli sa mu ten môj opätovaný pohľad asi začal zdať podozrivý, tak prišiel ku mne a spýtal sa ma: "Vy ma poznáte?".

SkryťVypnúť reklamu
reklama

"Nie, nepoznám Vás. A Vy mňa?", odpovedal som úplne vážne. Nechápavo pokrútil hlavou: "No keď sa na mňa tak pozeráte, tak som myslel, že ma poznáte, lebo ja si už nepamätám ľudí." So smiechom som mu povedal, že on sa začal pozerať prvý.

Celé dni som cestoval sám, takže som s radosťou využíval každú príležitosť baviť sa s neznámymi ľuďmi o čomkoľvek. Bolo to pestré, zakaždým iné.

Starší pán sa ma spýtal, ako cestujem a potom sa priznal, že on bicykel nikdy nemal rád, ale venoval sa futbalu. Neviem, či som sa netváril dostatočne chápavo, ale promptne zabehol k svojmu autu a z kufra vybral veľký šanón plný fotografií a výstrižkov z novín. Celá päťdesiatročná futbalová kariéra hráča a neskôr trénera v jednom balíku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vtedy som si uvedomil, ako často som cestou vyťahoval fotokópiu mapy južného Francúzska, na ktorú som si každý deň dokresľoval prejdenú trasu, a hrdo ju ukazoval ľuďom, ktorí sa ma náhodou pýtali na moju cestu.

Obrázok blogu

Poprial som pánovi všetko dobré, mokré veci uviazal na bicykel, opustil dedinku a prechádzajúc okolo jedného kempu som sa vybral popri jazere a cez dva tunely ďalej na sever až do St-André-les-Alpes.

Do samotnej dediny to šlo na záver mierne dolu kopcom, tak som to nechal rozbehnuté a tešil sa na nákup v supermarkete pri ceste. Opierajúc bicykel o múr som zbadal, že mi niekde cestou zmizol uterák. Uplynulých osem kilometrov som vôbec nesledoval zadok bicykla, tak som si začal predstavovať, ako na tom dlhom úseku pátram po uteráku, ktorý možno odletel niekam do krovia či do vody.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Našťastie som ho objavil necelých päťsto metrov na mieste najprudšieho zjazdu. Ležal na kraji cesty a všetky autá ho poctivo obchádzali. Napokon sa vôbec nestihol zašpiniť.

Obrázok blogu

Nakúpil som si a potom v samotnej dedinke objavil aj stredajší trh. Medzi stánkami s ovocím, zeleninou, olivovým olejom, handričkami, rybami a grilovanými kuriatkami som zbadal nezvykle veľké množstvo fontánok s pitnou vodou. Tak veru, sme v Alpách a o čistú pramenitú vodu tu zrejme nikdy nie je núdza.

Obrázok blogu

Proti prúdu Verdonu to neustále stúpalo a klesalo a tak som sa len veľmi pomaly dostal do nadmorskej výšky tisíc metrov.

Obrázok blogu

Uprostred ničoho stála železničná stanica Thorame-Haute. Podľa mapy som to však do rovnomennej dedinky mal ešte viac ako sedem kilometrov. Ako som však vypátral, vláčik kúsok odtiaľto zmizne v štvorkilometrovom tuneli a prejde do iného údolia.

Počas pätnástich kilometrov deliacich ma od zaujímavého mestečka Colmars som sa stále viac a viac ocital uprostred vysokých hôr. Okolité kopce prevyšovali dvojkilometrovú hranicu a mne sa zdali tak strašne mohutné. Pritom ma tam niekde vpredu čakal priesmyk Allos, na ktorom som mal byť ešte vyššie ako tieto kopce okolo mňa.

Obrázok blogu

Colmars ma privítal úzkou zákrutou medzi dvoma bralami, na ktorých sa čneli zvyšky Vaubanovho opevnenia z konca sedemnásteho storočia. Tento maršál dal počas svojho pôsobenia postaviť či upraviť hradby viac ako tristo mestám po celom Francúzsku.

Obrázok blogu

Samotné mestečko bolo tiež opevnené. Na chvíľu som teda spomalil a prešiel ho aspoň raz krížom.

Obrázok blogu

V jednej reštaurácii sedeli štyria motorkári z Portugalska. Bolo teplo, ja som bol rád, že mám na sebe len jedno tričko, zatiaľčo oni tam vysedávali v ťažkých kožených kombinézach. Sľúbili sme si, že sa uvidíme na kopci.

Obrázok blogu

Z Colmars som to mal osem kilometrov do dedinky Allos. V pozadí vľavo sa vypína 2410 metrov vysoký Rochegrand, uprostred v diaľke dokonca 2754-metrovy Grand Cheval de Bois, v preklade Veľký drevený kôň. Fantázia miestnych obyvateľov pri vymýšľaní názvov vrchov nemala hraníc.

Obrázok blogu

Za dedinkou, ináč momentálne veľmi kľudným zimným strediskom, sa pri ceste nachádzalo malé odpočívadlo s lavičkami, odpadkovým košom a studničkou s pitnou vodou. Čo viac som potreboval, aby som bicykel odľahčil od polkilovej konzervy cestovín s omáčkou.

Nikdy predtým som do takejto výšky na bicykli nešliapal, takže som nemal predstavu, ako na tom budem s energiou a vodou. Už doma som rozmýšľal nad tým, ako niekam dopredu na bicykel upevniť dve poldruhalitrové fľaše s vodou, aby som mal čo tam hore piť.

Najedený som bol dosť, mal som so sebou ešte niekoľko müsli tyčiniek a celú čokoládu. Kvôli vode som narýchlo stopol nejaké pomarančové auto komunálnych služieb a chlapíka sa spýtal, ako to tam hore je s vodou. Ubezpečil ma, že ešte aspoň dve studničky cestou nájdem.

Obrázok blogu

Aj tak som si radšej vzal dva litre vody a pokračoval po úzkej ceste pozdĺž prudkého svahu. Dve nákladné autá by sa tu vyhli len s obtiažami, no aj tak ich tu premávalo pomerne veľa. Zrejme tam hore niečo stavali, ináč som si nevedel vysvetliť, prečo vezú kamene do kopca, ak ich tu je všade naokolo plno.

Vtedy som v ohybe skaly napravo od seba zbadal krátky úsek starej cesty, na ktorej by sa tie dve nákladné autá už nevyhli. Pôvodne naozaj kopírovala líniu svahu, teraz bola na tomto úseku nahradená priamejšou širšou cestou za cenu náročnejších mostov.

Obrázok blogu

Krátko po tretej hodine som sa ocitol na konci údolia riečky Verdon. Vlastne na jeho začiatku. Uprostred toho mohutného svahu predo mnou, ktorého hrebeň prevyšoval moju pozíciu o sedemsto metrov, totiž pramenila riečka, ktorá po takmer sto kilometroch toku vytvorila najhlbší kaňon v Európe. Okolo toho som prechádzal včera, dnes som stál takmer pri jej prameni.

Tá nápadná skala na obzore trochu vpravo je 2909 metrov vysoká Grande Séolane. Ešte pred pár kilometrami to vyzeralo oveľa lepšie, viac trčala z radu, no podobne ako už toľkokrát počas cyklotúry som si zas povedal, že neskôr to bude vyzerať lepšie. Nevyzeralo.

Obrázok blogu

Nikdy som nebol v takom zimnom stredisku v takej nadmorskej výške. Foux d'Allos však v 1800 metroch nad hladinou Stredozemného mora, v ktorom som sa ešte pred štyrmi dňami kúpal, na mňa teraz vôbec nepôsobilo ako raj lyžiarov. Bolo teplo, jasno, okolo mňa zelená a sivá príroda. Cesta prechádzala tunelom popod násyp pre lyžiarsky vlek.

Na druhom svahu rýpal do zeme báger a práve k nemu jazdili všetky tie nákladné autá s kameňmi. Využívali pár mesiacov bez snehu, aby mohli zimným turistom opäť poskytnúť viac priestoru.

Obrázok blogu

Konečne som na konci dediny zbadal to, čo ma čakalo tam hore. Záverečných štyristo výškových metrov bolo síce po ceste osem kilometrov, no vzdušnou čiarou ani nie tretinu z toho. Cik-cak-cik-cak do kopca viedli dlhočizné serpentíny. Miesta, kadiaľ stekala zo svahu voda, boli prehradené mostíkmi.

Pustil som sa teda do toho. Pravdupovediac, neštudoval som doma materiály o výškových profiloch alpských priesmykov, takže som vôbec netušil, koľko percentný svah mám pred sebou. Vlastne som na začiatku cyklotúry ani celkom neveril, že by som sa mohol dostať až sem. Vždy som mal možnosť sa nejako vrátiť a absolvovať cestu radšej údolím inej rieky.

Prehodil som na tretí najľahší prevod, nasadil tempo približne ôsmich kilometrov za hodinu a už to šlo aj do kopca. Držal som sa svojej krajnice a zastavoval len občas, aby som sa napil, či mlsol trochu z čokolády. V jednej zákrute som si vytiahol dokonca aj jogurt a pred zrakmi pár volantom miksľujúcich vodičov a s nádherným výhľadom do údolia, som sa začal ládovať zásobami.

Obrázok blogu

Protiidúci vodiči si ma väčšinou nevšímali, len zopár mi ich zamávalo, či ukázalo vzpriamený prst (palec, vy nemravníci!). Autá v mojom smere ma bezpečne obiehali cez druhý pruh viac ako meter odo mňa a v prípade, že sa mali dve autá stretnúť, tak to za mnou vždy počkalo. Premávka bola dosť riedka, takže som nespôsoboval žiadne zápchy.

A nebol som ani sám. Na tom úseku ma cestou hore predbehlo možno päť-šesť cyklistov na ľahkých cestných strojoch. Krátke "bonjour" a už som im videl len chrbát. Protiidúci cyklisti šli tak rýchlo, že mali oči vypleštené na cestu pred sebou a nedovolili si ani zdvihnúť ruku na pozdrav.

Obrázok blogu

Krátko pred pol piatou som bol hore. Hoci bolo celkom teplo, mne začali behať zimomriavky po tele. Uvedomil som si, že stojím vo výške 2250 metrov nad morom, na jednom z najvyšších priesmykov v celých Alpách. Strčil som fotoaparát do ruky jednému už určite skúsenému cyklistovi, ktorý si sem zabehol asi len tak po práci, a vydýchavajúc som čakal, kedy sa konečne odváži stlačiť spúšť.

Jasné, že som sa škeril od ucha k uchu, ale kto by sa v takejto situácii po takom výkone netváril priblblo, že?

Obrázok blogu

Z dvoch litrov od dedinky Allos mi tam ostal ešte takmer liter. Moje scenáre o dúhovej spotrebe vody sa teda nenaplnili, zbytočne by som vláčil litre vody navyše.

Ešte raz som sa obzrel na južnú stranu, kde som vpravo dole zanechával kúsky serpentíny a zišiel som na severnej strany pár metrov nižšie k chate. Pri tabuli s panorámou Álp a popismi jednotlivých vrchov som si rozložil chlebík a syrčok a poriadne sa napapkal.

Obrázok blogu

Výhľad odtiaľto bol úžasný, fantázia menotvorcov opäť záhadná. Ten širší kopec úplne vpravo sa nazýva Chapeau de Gendarme (Žandárova čapica), zatiaľčo ten užší naľavo od neho Pain de Sucre (Cukrový chlieb). Hoci ich vrcholy dosahovali o štyristo metrov viac, stále som mal pocit, akoby som bol nad Alpami.

Pristavili sa medzičasom pri mne niekoľkí peší turisti a porozprávali mi, ako sa každý deň autom odvezú niekam inam a tam potom pár hodín chodia po okolí.

Obrázok blogu

Po poldruha hodine kochania sa pri priesmyku som bol už dostatočne oddýchnutý na to, aby som mohol pokračovať v ceste. Ono to potom vlastne šlo celkom samo. Nasledujúcich dvadsať kilometrov som totiž ani raz nemusel šliapnuť do pedálov, jednoducho som sa viezol.

Spočiatku to šlo dole pomerne prudko, točil som sa v podobných serpentínach ako pri ceste hore, no neskôr sa cesta celkom napriamila a klesala pozdĺž údolia.

Nachádzal som sa v tieni, nešliapal a šiel rýchlo. Ak mi na cestu hore stačilo tričko, tak teraz som naň natiahol dres a ľahkú reflexnú bundu, aby ma neprefúkalo.

Obrázok blogu

Svah ma veľmi rýchlo zrýchlil na tridsať až štyridsať kilometrov za hodinu, no kvôli ťažkému nákladu som to radšej neriskoval a priebežne som pribrzďoval. Napravo od cesty zívala hlboká priepasť, preto som si radšej trochu držal odstup od krajnice.

S protiidúcimi autami nebol problém. Tie v mojom smere ma na rovných úsekoch opäť predbiehali v druhom pruhu, zatiaľčo v menej prehľadných spomalili na mojich tridsať a vliekli sa za mnou. Akonáhle to bolo možné, vybehol som z cesty na širšiu krajnicu a mávnutím rukou pustil skupinku pred seba.

Obrázok blogu

Odrazu zom začul, že mi niečo vpredu hrkoce. Zastavil som a v tom momente mi odpadol predný blatník. Matičku, ktorou bol pripevnený o kostru, som stratil už niekde cestou. Mal som naozaj veľké šťastie, že mi neodpadol cestou v plnej rýchlosti. Kebyže sa vzprieči v kolese, tak letím v lepšom prípade len na asfaltku priamo pred sebou. V horšom by som absolvoval bezplatný voľný pád do priepasti.

Zachránil som, čo sa dalo, blatník natlačil do tašky a pre istotu skontroloval všetky skrutky na bicykli. Zvyšok držal, tak som sa mohol trochu opatrnejšie vrátiť na cestu. Do mestečka Barcelonnette zostávalo už len niekoľko kilometrov.

Obrázok blogu

Moje prvé kroky viedli do predajne bicyklov. Predavač však obyčajnú matku nemal. Odporučil mi však nejaký iný obchod, ktorý som na pešej zóne nevedel nájsť. Bol som naobliekaný ako pri zjazde z priesmyku, no tu svietilo slniečko a bol som o viac ako tisíc metrov nižšie.

Objavil som nejaké nábytkové štúdio. S malou dušičkou som vošiel dnu zároveň s kostolnými zvonmi. Tetuška sa už tešila na záverečnú, no aj tak sa ma spýtala, čo by som potreboval. Ukázal som jej skrutku, že či by nemali to, čo k tomu patrí. Obchodík bol skôr kanceláriou ako dielňou, ale aj tak mi otvorila jednu zásuvku a ukázala na hromadu železa, nech si vyberiem.

Niečo vhodné som našiel veľmi rýchlo. Nič za to nechcela, tak som po chvíli kľačal pri bicykli a montoval blatník naspäť. Vtedy mi na rameno dopadla ťažká ruka.

Obzrel som sa a tam stál nejaký chlapík: "Blahoželám, videl som Vás hore v priesmyku!". Ospravedlňujúco som sa usmial, pretože som si ho vôbec nepamätal. Nestalo sa mi to však ani poprvýkrát, ani naposledy.

Nakúpil som pár vecí v supermarkete, vrátane orieškového krému v sklenom pohári. Pri pokladni som si všimol, že za mňou stojí manželský pár rozprávajúci sa po maďarsky. Žena ešte po niečo zabehla, zatiaľčo muž sa na mňa prosebne pozrel a lámanou nemčinou sa spýtal, či by som mu vedel vypátrať, či tá minerálka, ktorú drží v ruke, je brblavá alebo nie.

Kým som vonku lyžicou prehadzoval orieškový krém zo skla do môjho putovného plastového tégliku, vysvetľoval som podarenej dvojici, že hoci pochádzam z Pozsony, na bicykli som vyrazil len z neďalekého Lyonu.

Na cestu z Barcelonnette do Jausiers som sa vydal už takmer potme. Boli sme v úzkom údolí, takže slnko už dávno nebolo vidieť. Navyše cesta D900 popri riečke Ubaye bola pomerne rušná, takže som sa zas obvešal všetkými blikačkami a so zaťatými zubami trpel rýchlo jazdiace kamióny okolo mňa.

V Jausiers som na parkovisku vyraboval posledné dva hotové trojuholníky pizze z pojazdného stánku a dozvedel sa, že sa nachádzam len pár metrov od jedného kempu. Recepcia bola v jednom obytnom dome, ale tetuška už nemala prístup k pokladnici, tak mi len dala žetón na sprchu a mávla rukou na trávnik: "tam sa uložte kam len chcete".

Kúsok odo mňa stáli dve veľké obytné autá, okolo nich bolo opretých pár bicyklov a medzi autami stál stôl a dve lavičky. Desať bavorsky hovoriacich chlapov akurát ochutnávalo bandasku vína, keď som sa k nim priplichtil. Týždeň boli na ceste, pričom štyria šli tými dvoma autami a šiesti na ľahkých cestných strojoch. Každý deň nejaký priesmyk.

Uff, tak to by som bol na druhý deň asi mŕtvy. Víno však mali celkom pitné a tak sa im podarilo ma presvedčiť, aby som sa na druhý deň vybral cez 2109 metrov vysoký Col de Vars...

Miroslav Šedivý

Miroslav Šedivý

Bloger 
  • Počet článkov:  404
  •  | 
  • Páči sa:  2x

...večný mládežník, samouk, cestovateľ, začiatočník a špekulant... bratislavčan ročník 1979, toho času v bádenskom Karlsruhe Zoznam autorových rubrík:  Haló, tu KarlsruheTúlavý bicykelS batohom cez horyS batohom po EurópeZačiatky bývajú ťažkéVeršotepcove návodyKoľko rečí viešThink globallyHrnček varSlovensko.comMalý princŠaškové počmáraníVšetko dobré

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu